Eurolanche

Tréneri sa zhodujú: Na Sakica nikto nemá

Vždy pokojný, vždy s miernym úsmevom, vždy tichý. Joe Sakic. Legendárny kapitán začínal svoju kariéru v roku 1988. Dňa šiesteho októbra sa dočkal svojho debutu. Dnes, o viac ako 24 rokov neskôr prichádza ďalší a asi aj posledný kariérny míľnik – putovanie do Siene slávy. Asi málokto by povedal, že tichý líder, ako som ho opísal v úvode, by bol niekedy vôbec nervózny. Góly strieľal s ľahkosťou tichého zabijaka. Vyslúžil si prezývku kľúčový kapitán. Vedel, kedy zabrať – či bol prvý zápas sezóny alebo posledné sekundy finálového duelu. Napriek tomu bol pred svojim prvým stretnutím NHL poriadne nervózny. „Bol som taký nervózny pred zápasom a pred rozkorčuľovaním. Keď som sa dostal na prvé striedanie, povedal som si, že som to dokázal,“ povedal pre NHL.com o zápase, ktorý odohral proti Hartfordu Whalers. Na konto si pripísal prvý bod. Na konci kariéry ich mal 1641. Quebec Nordiques vyhrali 5:2 a práve túto spomienku považuje Joe za jednu z najpamätnejších. „Vždy si budem pamätať na svoj prvý zápas. To je to, o čom snívate ako dieťa.“

Po siedmich rokoch v Quebecu sa tím musel sťahovať. Až na posledné dve sezóny sa Nordiques nedarilo. Boli súčasťou suterénu ligy. Napriek tomu sa Sakic vypracovával a od roku 1992 začal definitívne nosiť kapitánsku pásku. Najväčšie vrcholy ho ešte len čakali. No v drese Colorada Avalanche. „Bolo to ťažké. Hral som za Quebec sedem rokov a bolo to úžasné. Výborný hokejový trh. Konečne sme dostali tím tam, kde sme sa cítili byť silnejší. Keď počujete, že sa idete sťahovať, je to o šoku. Keď sme ale prišli do Denveru a obzerali sme si ho, uvedomili sme si, aké vynikajúce mesto to je. Nadšenosť z nového mesta a novej sezóny,“ povedal Sakic.

Prvá sezóna priniesla novému tímu ihneď prvý Stanley Cup. Sakic získal 120 bodov a v play-off vstrelil 18 gólov. Druhý údaj je tretí najlepší v histórii hokeja. Na pozícii asistenta hlavného trénera pôsobil v tej dobe Joel Quenneville, ktorý sa do Colorada vrátil o niekoľko rokov neskôr. Bol svedkom prvého veľkého Sakicovho triumfu. Sakci sa stal prvým hráčom organizácie „Lavín“, ktorý si poťažkal pohár. Napriek tomu bol vždy iba Joe Sakicom. „Bol veľmi pyšný a potešený. Bolo to ako keby bol rád za svojich spoluhráčov. Joe nikdy nevyjadroval svoje pocity. Usmieval sa a vedeli ste, že bol spokojný. Nikdy nedemonštroval pocity ako iní. To je Joe,“ povedal Quenneville, ktorý Sakica opísal ako hráča, ktorý pre tím spraví všetko – usmievavý, nepotrebuje pozornosť, pripravený a hlavne perfektný líder.

Sakic vedel, že triumf v roku 1996 nemusel byť pre neho a Colorado posledným. Niekto raz povedal, že s týmito mladými hráčmi by vyhral ktorýkoľvek tréner. Napriek tomu sa to podarilo až o päť rokov neskôr. Sakic podal pohár Rayovi Bourqueovi. Každý hokejový fanúšik pozná tento moment, ktorý patrí medzi najpamätnejšie vôbec. Pri Sakicovi stál vtedy tréner Bob Hartley. Aj on veľmi ľahko nachádza slová, keď spomína na legendu svetového hokeja. „Mohol by som o ňom hovoriť týždeň. Bol jednoducho vynikajúci – mimo ľadu, v komunite, vynikajúci aj na trénovanie. Bol najlepším hráčom, ktorého som trénoval a to nie len kvôli tomu, ako hral. Ak by ste mali v tíme 20 Sakicov, nepotrebovali by ste trénerov. Raz som pozeral video, keď prišiel do kancelárie a chcel vidieť konkrétne striedanie, kedy stratil hráča. Veľmi málo hráčov by to spravilo,“ povedal Hartley. Posledným Sakicovým trénerom bol Tony Granoto. Ten ho opísal ako tvrdo pracujúceho hráča. Chodil skoro na tréningy, opúšťal ich medzi poslednými. Tvrdo na sebe makal všade, kde bol. Až do posledného dňa kariéry.

Nepremeškajte ostatné články venované Joe Sakicovi pri príležitosti zvolenia do Siene slávy: