Eurolanche

Nenormálna prehra, zmeny sú nevyhnutné

"Góóóóól!!!!!," znelo v obývačkách fanúšikov Colorada Avalanche bez rozdielu, či včerajší zápas pozerali v Severnej Amerike, Európe, alebo kdekoľvek inde. Presne tri minúty a štyridsať sekúnd pred koncom tretej tretine sme všetci potešili obrovskú eufóriu a nadobudli pocit, že neskutočný obrat série z 1-3 na 4-3 je takmer dokonaný. Videli sme sa v konferenčnom finále, kde klub nehral celých 18 rokov. Lenže prešlo ďalších 10 sekúnd, áno, 10 sekúnd a hlavy nám padli do dlaní. Predĺženie nebolo o tom, komu šťastne skočí puk a zažiari, bolo o tom, že Avs zákonite vždy v nadstavenom čase prehrajú. Bez rozdielu, či sa hrá 3 na 3 alebo 5 na 5. Istota ako fakt, že každého človeka raz čaká smrť...

Nadstavbová časť priniesla fantastický hokej Colorada, ktorý pokračoval suverénnym spôsobom proti Arizone. Aj tí najväčší pesimisti začali veriť, že tento rok sa play-off pre Avs tak skoro neskončí. Optimistická nálada neustávala ani potom, keď sme spoznali meno nášho druhého súpera. Dallas síce Colorado v základnej časti potrápil, ale zdravý káder klubu, megaforma MacKinnona a ďalšie elementy uistili aj mňa v tom, že postup do finále konferencie je jasnou záležitosťou. Nič z toho sa nestalo.

Najhoršia tretina za posledné roky

Po prvých dvoch prehrách sme mohli prevracať oči. No potom, čo sme videli v prvej tretine štvrtého zápasu sme sa mohli začať sami seba pýtať, či je normálne, keď klub takým obrovským potenciálom odohrá v tak kľúčovej časti sezóny najhoršiu tretinu od suterénovej sezóny so ziskom 48 bodov. Vystreliť prvýkrát v predposlednej minúte tretiny a nechať za sebou padnúť tri góly bolo už fakt príliš. Nejdem komentovať ani to, že v spomínanom zápase sme sa mohli začať falošne nádejať, že dôjde nebodaj k obratu, lenže išlo o nič viac ako len FALOŠNÚ NÁDEJ. Ešte bude o nej reč. Zďaleka vtedy nepredviedla svoju najhroznejšiu podobu.

Za stavu 1-3 som prestal pociťovať akékoľvek emócie. Nejasal som pri vstrelených góloch, hokej som sledoval len tak ako robot. Nechcel som sa stať totiž obetou falošnej nádeje Colorada Avalanche. Nezvládol by som psychicky, ak by som začal veriť, tešiť sa, no po jednej-dvoch výhrach by prišiel debakel a automatické vypadnutie. Nechcel som znovu a raz naletieť toľkokrát omielanému scenáru, keď Avs napríklad prehrávajú v zápase o dva góly, v tretej tretine znížia, ale NIKDY nevyrovnajú a fanúšikovia tak majú zbytočné nervy.

Zápas číslo sedem som pochopiteľne emočne už nemohol ignorovať. Bolo to peklo. Našťastie Avs boli vždy o krok vpred. Keď Namestnikov vstrelil gól svojej kariéry, plne som uveril tomu, že sme ďalej. A to bola chyba. Falošná nádej sa nám ešte nikdy viac nevysmiala na takej úrovni ako pred pár hodinami. Jasali sme celých desať sekúnd. A potom sa všetko začalo rúcať. Klasický kolaps Colorada Avalanche.

Colorado malo na to ísť ďalej

Isteže nemôžem ignorovať fakt, že sedem hráčov sa počas tejto série zranilo, z toho obaja brankári. S takouto stratou by sa asi nevedel vysporiadať ani Real Madrid vo svojej najväčšej fazóne. Lenže hráči Avs ukázali, že na to majú a dva zápasy po sebou excelentne zvládli. Navyše, ich súper, smradi z Dallasu museli ísť ďaleko, keď pánbožko nadeľoval hokejové schopnosti. Stars vsadili na špinavý, provokačný hokej zákrokov na hrane. Drevorubači, plačkovia, výraz v tvári "neviem napočítať do päť". Čo už, že taký Blake "Komouš" Comeau, ktorý hral za Colorado veľké hovno a neváhal ignorovať fanúšikov čakajúcich na stretnutie sa teraz zázračne zobudil. Nehovoriac o Radulovovi, ktorý by mal mať zakázané hrať v NHL, kde by mali dostať priestor iba tí, ktorí môžu byť skutoční "role model" pre fanúšikov, nie neandrtálci, za ktorých činy hovoria konkrétne zážitky fanúšikov, novinárov a členov realizačných tímov. To, že hráči Avs majú na to zdolať takúto sebránku ukázali a bojovali statočne. V tomto kontexte preto nikdy nepochopím ich zlyhanie v zápase číslo 4...

Som presvedčený, že Avalanche by mali absolvovať niekoľko zmien. Môžeme sa uspokojiť s tým, že predsa len je to dobrý výsledok vzhľadom na počet zranených, no obávam sa, že bez zmien sa nikde neposunieme. Landeskog je v klube už deväť rokov, MacKinnon sedem. Dokedy budú v životnej forme? Kedy sa to u nich začne lámať a pôjde to len a len z kopca? Dokedy budú tí trpezlivejší fanúšikovia, ktorí pred siedmimi rokmi hovorili, že o päť rokov vyhráme ligu znovu posúvať túto dobu až si uvedomia, že sme pred ďalšou prestavbou?

Čo by som zmenil?

• Zmeny v trénerskom tíme - buď všetci, alebo len časť. Zmena je nevyhnutná. Nie je normálne, aby tím s takým potenciálom zbabral takmer každú presilovku a oslabeniach sa všetci triasli, kedy ten gól padne. Taktiež môžeme diskutovať o schopnosti vymáčknuť z hráčov všetko, správne ich motivovať a pracovať s nimi. Bezemočné postávanie na lavičke sa mi nikdy nepozdávalo.
• Zmeny v bránkovisku. Z Grubauera sa stal druhý Varlamov. Možno sa o mesiac vylieči, ale jeho zranenie sa mu určite vráti späť. Je to nepísané pravidlo, ktoré sa začalo Forsbergom a pokračuje dodnes. Francouz nehral dobre. Možno bol zranený, možno nie. Ako dvojka by mohol dostať šancu na ďalší rok, no jednotka musí pripadnúť zvučnejšiemu menu. Aj za cenu preplatenia.
• Zmeny v realizačnom tíme. Nie je normálne, keď Colorado celé roky trápia zranenia a keď tieto zranenia prichádzajú v najdôležitejších častiach sezóny. Sedem zranených hráčov? To si zo mňa robíte srandu, nie? Varlamov bol u nás pernamentne zranený a teraz je hviezdou v New Yorku bez akýchkoľvek problémov? To čo má byť? Nielen ja, ale aj ďalší fanúšikovia hovoria o tom, že niečo nemôže byť v poriadku, keď dochádza k tak častým zraneniam. Zlá príprava? Zle nastavený, tréning? Treba to urgentne riešiť.
• Zmeny v nižších útokoch. Nebudem menovať, každý vie, koho mám na mysli. Hráči, ktorí boli neviditeľní musia prepustiť miesta väčším bojovaníkom. Nemôžeme sa spoliehať iba na známe mená.