Eurolanche

Belakova smrť priniesla množstvo otázok

Adrian Dater napísal na svojom blogu jeden veľmi zaujímavý postreh. Aj keď sám priznáva, že nemá rád moralistické články, teraz si to nemohol odpustiť. V texte sa zamýšľa nad tragédiami všetkých troch menovaných hráčov. Však taký Belak bol na prvý pohľad vždy veľmi šťastným hokejistom i človekom. Smrť obesením prišla nečakane. NHL i médiá sa už skutočne musia nad sebou zamyslieť. Je toto ten správy systém?

Keď sa Dater začal venovať NHL, myslel si o bitkároch asi to, čo veľa fanúšikov v súčasnosti. Považoval ich za bitky milujúcich a pravdepodobne aj hlúpych. Po čase sa predsudky stali minulosťou. Tak napríklad Brent Severyn patril v čase kariéry k najrozumnejším hráčom ľadového hokeja, Stu Grimson je právnik, George Parros vyštudoval Princeton, Shawn Thornton perfektne analyzuje hru pre médiá či Ian Laperriere je kapitola sama o sebe. Iana a jeho charakter zažili aj viacerí členovia Eurolanche naživo v Denveri. Jednoducho povedané, sú to ľudia ako každý iní.

Veľa bitkárov nie je považovaných za skutočných hráčov. Ich úloha je navyše fyzicky nebezpečná. Áno, nikto ich to nenúti robiť, ale keď sa už dostali do kolotoča ľadového hokeja a špeciálne do NHL... Kto by to vzdal? Kto by sa prestal snažiť? Takmer určite v každom z nich tkvie stále myšlienka o budúcnosti. Nádej, že sa ich pozícia zmení. Že raz aj oni budú mať v náplni práce strieľať víťazné góly a nielen baviť pojašených amerických divákov.

Bývalý hráč Quebecu Nordiques i Colorada Avalanche, Severyn, sa dokonca priznal, že nenávidel bitky. Aj keď to bola jeho náplň práce, aj keď sa pritom tváril „vzrušene“, tak vždy obľuboval rýchly odchod na trestnú lavicu. Bol rád, že už to mal za sebou. Do NHL sa dostal ako obranca, po čase z neho spravili bitkára. Vziať späť sa to už nedalo. Podobne dopadol ďalší hráč, ktorý obliekal dres nášho tímu. Chris Simon mal nenormálne vysoké štatistiky trestných minút. No nikdy nemal rád rozhovory o bitkách. Keď sa mu podarila sezóna po gólovej stránke, bol veľmi hrdý. Avšak, keď sa Colorado dostalo do finále 1996, kde takmer nehral, úplne upadol. Víťazstvo s tímom ani moc neoslavoval.

A práve tu je pointa, ktorú vyslovil už v roku 1996 Mike Milbury. Každý z hráčov ma jeden spoločný sen – hrať vo finále a vyhrať Stanley Cup. Každý jeden hráč preto hrá. Je to úplne jedno, aká je jeho pozícia v tíme. Každý jeden túži po emocionálnom okamžiku, ktorý väčšinu z nich nikdy nezasiahne. Môžu však robiť čo chcú, sú stále na jednej koľaji – systém ich ďalej nepustí.

Prejdime k ďalším bývalým hráčom kádra Avalanche. Dater si spomenul na Jeffa Odgersa, ktorý sa počas cesty lietadlom do Colorada po zápase, v ktorom sa bil, tváril veľmi znechutene. Scott Parker sa často krát cítil trápne za to, ako málo minút trávil na ľade. Davida Kočího zastihlo v akcii mnoho z vás. Nesmierne inteligentný človek trávil po minulé dve sezóny na ľade zopár sekúnd na zápas. Postrehlo to veľa ľudí. Bol to úplný nezmysel. Keď však už bola posledná sezóna pre nás stratená, Joe Sacco sa ho rozhodol postaviť na pozíciu obrancu. Kočí si počínal veľmi dobre, bol na seba hrdý a vážil si príležitosť. Nič sa ale po sezóne nezmenilo. Od Colorada dostal ponuku na dvojcestnú zmluvu. Túžil po klasickej a preto odmietol. V súčasnosti trénuje v Minnesote. Žiaden klub mu to, čo chce, neponúkol. Sám povedal, že chce hrať v NHL, na farme nechce skončiť. Ak sa to nepodarí, pôjde radšej do Európy. Kočí týmto krokom predviedol nezvyčajný postup. Radšej rozmýšľal racionálne a vzdal sa NHL. Načo by sa „stratil“ v nižších nekvalitných ligách a snažil sa pre úplne nič? NHL systém mu už osud aj tak určil dopredu.

V článku o smrti Belaka ste si mohli prečítať veľavravný citát od bývalého bitkára NHL Georgesa Laraquea. Ten snáď hovoril za všetko. Na záver pripojím svoj vlastný názor totožný takmer s Daterovým. Ten môj sa zmenil po prečítaní jeho blogu.

Bitky vždy patrili k hokeju. Bolo to vyvrcholenie emočného napätia, hernej nenávisti súperov. Po lockoute a v takzvanej „modernej ére NHL“ sa z bitiek stáva americký wrestling. Jedno veľké divadlo, v ktorom nejde už ani tak o rivalitu, ale hlavne o pobavenie amerických fanúšikov. Kto ich zažil vie, aké majú „nároky“ a že sa od nás Európanov dramaticky odlišujú. Z bojovníkov v prvej línii sa stali herci. Prídu, odohrajú pár sekundové dejstvo a zvyšný čas presedia na lavičke. Zatiaľ môžu sledovať všetkých spoluhráčov, ako hrajú ľadový hokej. Čo im v tej chvíli prebieha hlavou? Načo myslia? Pravdepodobne si stále dávajú nádej na lepšie časy. Musia viac makať, inak o svoj sen prídu. Niektorí si však neuvedomujú, že o svoj sen už dávno prišli. Takí mohli byť aj traja hokejisti. Prišlo to náhle? Zaskočilo ich to? Už sa to nedozvieme. Nech sú však veľkým výkričníkom, že niečo nie je v poriadku. Aj „bitkári“ sú ľudia ako my.