Eurolanche

Do ringu vstupujú rozhodcovia

Ide možno o jeden z posledných pokusov zachrániť nielen sezónu 2012/13, ale aj NHL ako takú v podobe v akej ju poznáme. Áno, až tak ďaleko nechali páni Bettman a Fehr resp. skupiny ktoré títo páni zastupujú celé toto šialenstvo zájsť. O decertifikácii NHLPA, ktorá by prakticky znamenala koniec NHL alebo aspoň jej drastické zmeny mamutích rozmerov, sa už totiž prestáva hovoriť ako “minimálne pravdepodobnej, čisto hypotetickej možnosti“, ale namiesto otázky či k nej nakoniec dôjde sa už špekuluje o tom kedy. Jedným z posledných pokusov ako tomuto katastrofickému scenáru ešte predsa len zabrániť je rozhodnutie pozvať na ďalšie kolá vzájomných rokovaní nezávislých “rozhodcov“, tzv. mediátorov, ktorí by sa mali pokúsiť o naozaj sizyfovskú úlohu - urýchliť nájdenie kompromisu prijateľného pre obe strany.

Úloha mediátorov by sa dala prirovnať k úlohe rozvodovového sudcu, ktorý musí určiť ako si rozvádzajúci sa manželia podelia spoločný majetok, z ktorého chcú pochopiteľne obaja čo najväčší diel. Sudca nakoniec musí určiť kto si nechá porcelán po babičke, kto bicykel a kto psa. Mediátori, ktorí sa zúčastnia rokovaní medzi NHL a NHLPA by tiež mali rozhodnúť nakoľko sú požiadavky oboch strán oprávnené a odporučiť kompromis, ktorí by bol podľa nich spravodlivý pre obe strany. Dôležité slovo je tu odporučiť – na rozdiel od rozvodového sudcu totiž mediátori nemajú právomoc prinútiť rozhádané strany akceptovať ich finálne rozhodnutie, ktoré tak bude mať iba odporúčací charakter. NHL ako aj NHLPA sa môžu v prípade že s ním nebudú spokojní rozhodnúť, že ho nebudú akceptovať.

Aký to má teda zmysel? Možno žiaden a možno veľký. V prvom rade je súčasný spor výrazne odlišný od toho v roku 2005, keď ani pozvaní mediátori nezabránili zrušeniu celej sezóny. Vtedy bol najväčším kameňom úrazu platový strop – jedna strana na ňom trvala a druhá ho úplne odmietala. V takom prípade sa len ťažko hľadá kompromis, je to totiž situácia buď - alebo. Kompromisné riešenie prijateľné pre obe strany sa mediátorom ani nemohlo podariť nájsť. Dnes je situácia podstatne odlišná. V prvom rade základných problémov na ktorých sa obe strany nevedia dohodnúť je viac, čo umožňuje mediátorom navrhnúť každej zo strán ústupok v jednej otázke výmenou za zisk v inej. A aj vrámci jednotlivých otázok je možné hľadať kompromis niekde uprostred. Skrátka keď jedna strana žiada 10 a druhá je ochotná dať len 6, mediátor môže navrhnúť kompromis 8. Už to nie je situácia buď - alebo, okrem čiernej a bielej existuje dnes aj nespočetne veľa odtieňov sivej, treba len nájsť taký s ktorým sa zmieria obe strany – a proces jeho hľadania môže práve nezávislý názor mediátorov podstatne urýchliť.

A mediátori môžu byť pri rokovaniach nápomocní aj v inej veci. Pretože aj keď to žiadna zo zúčastnených strán oficiálne nikdy neprizná, do priebehu rokovaní čím ďalej tým viac začínajú vstupovať aj emócie. Profesionálny prístup pomaly ale isto nahrádzajú urazené egá, racionalitu osobné antipatie zúčastnených strán. Hráči nenávidia ligového komisára Garyho Bettmana, predstavitelia ligy zase pre jeho tvrdohlavú neústupčivosť a “pasívnu agresivitu“ nenávidia zástupcu hráčov Donalda Fehra. Je možné, že to už zašlo tak ďaleko, že sú to práve tieto emócie ktoré bránia ďalšiemu posunu v rokovaniach. Obe strany sú v pozícii, keď by si ešte určite mohli dovoliť ďalšie ústupky smerom ku kompromisu, ale odmietajú k nim pristúpiť z dôvodu, že by to bol ústupok v prospech nenávideného protivníka. Cieľom prestáva byť dohoda a začína ním byť porazenie súpera. Tento prístup je samozrejme veľmi nebezpečný a jedným z jeho výsledkov je práve hrozba zániku celej súťaže – či už po decertifikácii NHLPA alebo po direktívnom nastolení novej kolektívnej zmluvy zo strany NHL.

A práve mediátori by mohli zastaviť roztáčanie tejto zničujúcej špirály vzájomnej nenávisti. Poskytujú totiž obom stranám akési “alibi“. Ani NHL ani NHLPA už nebudú tí, ktorí budú musieť druhej strane navrhovať akékoľvek ústupky (a nepriamo tým priznávať porážku), kompromis za nich navrhne niekto iný. Oni s ním “len“ budú musieť súhlasiť. Toto je veľmi dôležité najmä pre Donalda Fehra, pre ktorého je to šanca dospieť k rýchlej dohode a nestratiť pritom tvár. Bude môcť prijať mediátorský kompromis a následne hráčom povedať: Pozrite, ja som to takto nechcel a sám by som niečo také nikdy nenavrhol, ale prišiel s tým mediátor a ak sme už konečne chceli dospieť k dohode, museli sme to prijať. Na oplátku nám zase mediátor zabezpečil ústupky v tomto a v tomto.

Bettman je majiteľmi riadený oveľa priamočiarejšie ako Fehr hráčmi, má teda pri rokovaniach oveľa menej “voľnosti“. Aj on však bude môcť predstúpiť pred radu guvernérov a povedať: Toto a toto ste si síce predstavovali inak, ale ak hráči návrh mediátorov prijmú a my nie, fanúšikovia nám to dajú vyžrať. Aj tak sme toho dosiahli pomerne dosť, nemá cenu to naťahovať ďalej.

To, že výsledný návrh mediátorov bude pre obe strany čo najprijateľnejší by mohol a mal zabezpečiť aj fakt, že by im obe strany mohli súkromne povedať na čom konkrétne z ich požiadaviek im záleží najviac a v čom sú naopak ochotní ešte ustúpiť a o koľko. Mediátorom skrátka môžu povedať to čo si vzájomne povedať zatiaľ netrúfli alebo z akýchkoľvek viac či menej racionálnych dôvodov odmietli – skutočne definitívnu a konečnú hranicu na ktorú by až boli ochotní vo svojich požiadavkách ustúpiť. Úlohou mediátorov potom bude porovnať tieto dve hranice a vytvoriť z nich návrh, s ktorým ak aj žiadna zo strán nebude úplne spokojná, bude sa s ním vedieť aspoň zmieriť.  

Vstup mediátorov do rokovaní je zábleskom nádeje. Pravdepodobne jedným z posledných. Z dlhej, kľukatej, tŕnistej cesty plnej rázcestí vedúcich do slepých uličiek po ktorej sa rokovania doteraz slimačím tempom plazili vpred by mohli urobiť pohodlné transportovanie sa priamo do želaného cieľa na spôsob hrdinov kultového sci-fi Star Trek. A nám fanúšikom ako vždy nezostáva nič iné len dúfať, aby sa misia kapitána Kirka skončila úspešne. Takže Scotty – energiu!