Eurolanche

Ako to celé ukončiť?

Aj keď to tak možno nevyzerá, ale k dohode o novej kolektívnej zmluve sme každým dňom bližšie. Rozdiely v požiadavkách oboch strán už nie sú nijako dramatické. Otázka by už nemala stáť ČI sa sezónu 2012/13 podarí v skrátenej podobe zachrániť, ale iba KEDY sa to stane, resp. aká dlhá nakoniec sezóna bude.

Je to už celá večnosť odkedy celý tento cirkus začal. NHL v júli do rokovaní vstupovala s dvomi prioritami – znížiť podiel výdavkov na hráčske platy a zaplátať legislatívne diery pomocou ktorých sa počas platnosti doterajšej kolektívnej dohody obchádzal platový strop. Jednoducho povedané, zakázať mamutie dlhodobé zmluvy s výrazne nerovnomerne rozdelenými platmi v jednotlivých rokoch. NHLPA mala jednoduchý cieľ – minimalizovať svoje straty ako sa len dá. Že sa im v novej dohode ujde menší kus koláča im bolo od začiatku jasné, úplne pochopiteľne sa však nemienili všetkého vzdať bez boja.

Dnes, keď už k finálnej dohode veľa nechýba by spokojné mohli byť obe strany. Liga dosiahla resp. dosiahne svoje dve najväčšie priority. Z výnosov pôjde na hráčske platy namiesto doterajších 57 už iba 50%. A výrazne obmedzené bude aj obchádzanie platového stropu, aj keď tu ešte presné čísla treba dohodnúť. Hráči môžu byť zase spokojní s tým, že peniaze garantované v už podpísaných zmluvách im aj reálne budú vyplatené. Navyše sa im ligu podarilo prinútiť k ústupkom v mnohých pôvodných požiadavkách týkajúcich sa arbitráží, dosahovania statusu voľných hráčov či nováčikovských zmlúv. Dá sa povedať že z toho vytĺkli čo sa vytĺcť dalo.

Prečo to celé muselo trvať takto dlho? Prečo nebolo možné dosiahnuť dohodu skôr, či dokonca včas na záchranu kompletnej sezóny? Jediným dôvodom sú samozrejme peniaze. Obe strany dúfali, že pre tú druhú začne byť skôr či neskôr predlžovanie výluky finančne natoľko nevýhodné, že bude ochotná robiť väčšie ústupky. Liga dúfala že hráčom začnú chýbať výplaty, hráči dúfali, že ligu vystraší hrozba straty frustrovaných fanúšikov a sponzorov. Zdržovanie sa tak stalo základnou bojovou taktikou. A to najmä v prípade NHLPA, ktorá si to mohla dovoliť aj kvôli tomu ako rokovania otvorila liga.

Snáď všetci si ešte pamätáme s akým absurdne jednostranným návrhom prišla NHL na úvodné rokovania. Dá sa povedať , že predznamenal celé ďalšie pokračovanie rokovaní. Zámer bol celkom jednoznačný – otvoriť rokovania návrhom, z ktorého by časom mohli ustupovať a s predstavami NHLPA sa nakoniec stretnúť niekde uprostred. Ten stred medzi doterajším stavom a vlastným úvodným návrhom bol ich reálnym cieľom. NHLPA nemala žiaden problém prispôsobiť tomu svoju taktiku. Možno s ňou počítali od začiatku bez ohľadu na to ako by úvodný ligový návrh vyzeral. Skrátka počkáme a uvidíme na ktorých požiadavkách im naozaj záleží a čoho všetkého sa časom budú ochotní vzdať. A liga samozrejme so svojimi ústupkami čakala tiež. Nezlomia sa hráči keď prídu o prvú výplatu? Keď prídu o tretiu, o štvrtú? Tohto a tohto by sme sa síce ešte boli ochotní vzdať, ale prečo ešte chvíľu nepočkať? Možno nakoniec nebudeme musieť...

A tak týždne plynuli, zápasy sa rušili a šachová partia pokračovala. Prvých serióznejších rokovaní sme sa dočkali až ku koncu októbra. Liga v snahe zachrániť kompletnú 82 zápasovú sezónu znížila svoje požiadavky na deľbu výnosov na hranicu 50-50, o pár dní neskôr dokonca ponúkla 211 miliónov dolárov na dorovnanie platov už podpísaných zmlúv. Mnohí vrátane mňa Garymu Bettmanovi uverili, že je to definitívne najlepšia finančná ponuka akú hráči od nich dostanú a ďalšie už budú len horšie. NHLPA odmietla a čas ukázal že urobili dobre. O pár týždňov neskôr liga svoju ponuku zvýšila na 300 miliónov, dokonca sa vzdala aj celého radu ďalších požiadaviek týkajúcich sa hráčskych zmlúv. 1:0 pre Donalda Fehra.

Problém je len v tom, že Fehrovi sa to ešte stále máli. Stále má pocit, že sa časom dočká aj lepšej ponuky. Bude to tak? To sa už radšej nepokúsim odhadovať. Možno áno, možno nie. Otázka znie inak – stoja ďalšie ústupky s ktorými by liga eventuálne ešte mohla prísť hráčom za to, aby kvôli nim obetovali ďalšiu časť výplat?

Finančné otázky sa už zdajú byť vyriešené. Ligová ponuka 300 miliónov bola pre hráčov akceptovateľná. Od podpisu kolektívnej zmluvy nás delia dohody v posledných troch bodoch:

Aká bude maximálna dĺžka hráčskych zmlúv? Liga navrhuje 5 rokov pri podpisoch voľných hráčov iných tímov a 7 rokov pri podpise vlastných hráčov. Hráči prostredníctvom Donalda Fehra žiadajú možnosť podpisovať 8 ročné zmluvy.

Aké budú môcť byť rozdiely medzi platmi v jednotlivých rokoch trvania zmluvy? Liga žiada maximálne 5% variácie, NHLPA je ochotná akceptovať 25%.

A zrejme najabsurdnejší problém – ako dlho bude nová kolektívna zmluva platiť? NHL žiada 10 rokov s možnosťou obojstranne ju v prípade nespokojnosti ukončiť po 8 rokoch. Hráči z nepochopiteľných príčin žiadajú o 2 roky menej. Vraj aby ďalšia generácia hráčov mala možnosť vyrokovať si s ligou vlastné podmienky.

Keď sa pozrieme na čísla, fakt že kvôli týmto bodov stále nemáme podpísanú novú kolektívnu zmluvu je doslova a dopísmena absurdný. Zmluvu na 5 či viac rokov má podpísanú približne 7% hráčov. Zvyšným 93% členov NHLPA by mohlo byť srdečne jedno, či bude dĺžka zmlúv obmedzená na 5 či 8 rokov, ich sa to nikdy týkať nebude. Približne rovnaké je to aj s nerovnomerne rozdelenými platmi v jednotlivých rokoch trvania zmlúv – týka sa to iba tých niekoľkých doživotných mamutích zmlúv.

Donald Fehr argumentuje tým, že podobné pravidlo v NBA spôsobilo že niekoľko najväčších hviezd má rozprávkové platy, ale za nimi je veľká priepasť a ostatní hráči sú v porovnaní s nimi zaplatení podpriemerne. Boja sa podobného efektu aj v NHL. Medzi obomi športmi je však výrazný rozdiel. Basketbalový tím tvorí podstatne menej hráčov ako hokejový. A tí najlepší hráči strávia na ihrisku podstatne väčšiu časť zápasu ako pri hokeji. Skrátka – v basketbale na úspech stačia 2-3 hviezdy a k nim na doplnenie zopár priemerných hráčov. Tendencia preplácať najlepších a šetriť na tých hráčoch “do počtu“ je úplne logická. Hokejový tím oproti tomu tvorí 20 hráčov a ani najväčšie hviezdy ako Sidney Crosby zo zápasu neodohrajú viac ako 35-40%. Jeden hviezdny útok ani zďaleka na úspech stačiť nemusí. Požiadavka na kvalitu všetkých štyroch formácií je tu oveľa väčšia ako pri basketbale. Šanca že by generálni manažéri šetrili na hráčoch nižších formácií kvôli preplateniu niekoľkých hviezd tak nie je veľmi vysoká – takáto taktika tvorby tímu totiž v hokeji ani zďaleka negarantuje úspech tak ako v spomínanom basketbale. Hokej je totižto oveľa tímovejším športom.

Prečo teda hráčom na týchto bodoch tak záleží? Problém je v tom že možno ani nezáleží. Aspoň teda väčšine z nich. Verejne to však takmer nikto neprizná. Prečo? Lebo ako hokejisti sú od malička vedení k tomu že najdôležitejší je tím, že pre jeho úspech musia obetovať všetko. A ich tím, pre úspech ktorého sa musia obetovať je teraz NHLPA. A Donald Fehr je ich tréner. A trénerom sa neodvráva, ich príkazy sa slepo poslúchajú, na vlastný názor nie je priestor. Fehr túto hráčsku mentalitu priam majstrovsky využíva. Nielenže vďaka nej hráčov zjednotil, ale rokovania im predkladá ako akýsi hokejový zápas, zápas v ktorom sa predsa nebudú snažiť dohodnúť so súperom na remíze, budú sa snažiť ho za každú cenu poraziť. A nikdy sa nevzdajú, nech to stojí čo to stojí. Jeden za všetkých, všetci za jedného, presne ako sú od malička zvyknutí.

Jedným dychom treba Fehrovi uznať, že hráči s jeho počínaním a najmä výsledkami môžu byť doteraz maximálne spokojní. My fanúšikovia si z naťahovania celého procesu môžeme od zúfalstva trhať vlasy, ale je nespochybniteľným faktom, že hráčom sa až doteraz Fehrova taktika vyplácala. Za obetované výplaty sa dočkali výrazných ústupkov zo strany ligy. Otázne je, či im to málo čo ešte obe strany delí, stojí za obetovanie ďalších výplat? Niektorým zrejme áno, väčšine však už zrejme nie. Ako som písal vyššie, body na ktorých ešte dohoda stojí sa drvivej väčšiny hráčov priamo nedotknú. Ako to teda celé ukončiť?

Hráči by jednoznačne mali o poslednom ligovom návrhu hlasovať. Ak by Donaldovi Fehrovi naozaj primárne záležalo na dobre svojich klientov a chlebodarcov, mal by im to navrhnúť sám. Mal by sa ich priamo spýtať či ešte od neho chcú aby bojoval za ďalšie ústupky aj za cenu ďalších stratených výplat, alebo či je už posledný ligový návrh pre väčšinu členov NHLPA akceptovateľný. V prípade že s takou iniciatívou nepríde Fehr sám, mali by ju vyvinúť hráči. Tí, ktorí si uvedomujú že Fehr v skutočnosti nie je ich tréner, ktorý za nich o všetkom rozhoduje podľa vlastného uváženia, ale že je ich zamestnanec, ktorému môžu svoje predstavy a požiadavky sami nadiktovať. Lebo Donald Fehr je profesionálny vyjednávač. Robí to na čo bol najatý a bude to robiť dovtedy kým mu hráči nepovedia: “Don, vrelá vďaka za dobrú robotu, toto nám už stačí. To málo čo ešte môžeme získať nám už za dlhšie naťahovanie výluky nestojí.“

Toto je scenár, ktorý by výluku mohol ukončiť najrýchlejšie. Ak by si hráči uvedomili, že vyjadrenie iného názoru aký prezentuje Donald Fehr nie je zradou ani vzburou, ale úplne štandardným spôsobom ako svojmu zamestnancovi a reprezentantovi predniesť svoje požiadavky. On je ten, kto by mal poslúchať ich a nie naopak. Skrývanie vlastnej nespokojnosti s postupom ich vedenia už nie je v podaní hráčov prejavom spolupatričnosti a solidarity, ale alibizmom a zbavovaním sa zodpovednosti. Svoj osud majú vo svojich rukách sami. Sami môžu rozhodnúť o tom, o koľko výplat ešte prídu. A kedy sa my ostatní konečne dočkáme začiatku sezóny. Momentálne je to všetko na hráčoch.