Eurolanche

Stále to ešte bolí

Pri pohľade na nadpis sa ihneď naskytne otázka, čo vlastne bolí? Alebo lepšie čo z toho množstva bolestí v posledných rokoch ešte pretrváva? Myslím, že odpoveď by bolo u každého jednoznačná a týkala by sa tejto sezóny. Tá totiž bola totálne tragická a vlastne aj slovo tragédia pripadá človeku v určitých ohľadoch ako kompliment.

Tak neskutočne veľká porcia odflákaných zápasov je až k neuvereniu. Nehovoriac o tej najviac ostudnej prehre v histórii tímu, ktorá navyše prišla v „hokejový večer“. Proste toho bolo dosť aj na sezónu alebo kľudne aj dve dopredu. A áno niekto by mohol namietať, že nikto tie zápasy človeka nenútil sledovať, ale keďže bola potreba pravidelného vychádzania sumárov tak niekto si to odkrútiť musel.

Navyše ak ešte doteraz panovala nejaká tá zvláštna nálada v dobrom aj v zlom, tak tá je teraz kdesi za horizontom. Vlastne možno aj ďalej a ak stále patríte do tejto skupiny tak to si zaslúžite už len ironický obdiv. Ako nič v zlom, ale aj pri takejto katastrofálnej situácii byť tým hrdým? Podobný pocit poznajú asi len najhorlivejší fanúšikovia slovenskej reprezentácie, ktorá ide s úpadkom v podstate ruku v ruke s Coloradom Avalanche. O to desivejšie je to v tom hľadisku že oba tieto celky patrili na prelome tisícročí k obávaným a pre súperov neželaným, kdežto teraz by s nimi odohral každý zápas sezóny alebo turnaja hociktorý súper.

Na rozdiel od našej hokejovej reprezentácie je ale stále miernou záhadou čo prinieslo ten zlom k horšiemu v Denveri. Aj keď vlastne to ani záhadou nie je, stačí sa totiž pozrieť na skauting z prelomových rokov, taktiež kroky minulého aj súčasného vedenia a vzorec pre deštrukciu elitného tímu máme na svete.

Je síce pravdou, že v poslednom období sa skôr žehlilo, ale taktiež sa nedalo dopustiť aj na zbytočnosť, keď sme sa zadarmo zbavili Calvina Pickarda. Ale to sa napokon tiež môže ukázať ako veľmi dobrý ťah, takéto veci potrebujú na hodnotenie čas ale furt napríklad nepustí niekdajší odchod Kevina Shattenkirka do tímu St. Louis Blues. Podobné názory však panovali napríklad aj v prípade Chrisa Stewarta a kde je vlastne teraz? Vieme hlavne preto že je u hlavného rivala tohto tímu a z jeho potenciálu Titanicu sa naozaj stala tragédia.

Každopádne k jadru veci, tešiť sa vôbec na budúcu sezónu keď to môže vlastne byť ešte horšie, hoci je to nepredstaviteľné. Zvlášť vzhľadom k obrovskej neskúsenosti v zadných radoch, kde to beztak neznesiteľné škrípalo? Áno Sergei Boikov, Andrei Mironov, Anton Lindholm, či naša aktuálna draftová jednotka Cale Makar sa zrejme stanú piliermi. Otázkou je však kedy, zvlášť keď aj tí najlepší obrancovia ligy ako Erik Karlsson, či Victor Hedman to s vývojom nemali vôbec jednoduché. Nie je teda vôbec prehnané že vývoj posledného spomínaného môže trvať roky, rovnako ako vývoj možnej budúcej brankárskej jednotky Spencera Martina.

Ak je ešte stále niekto optimistický, tak si stačí pozrieť príbeh Edmontonu Oilers a koľko draftových výberov z top miest museli vyplytvať než prišiel zlom. Dokonca aj ten priniesol zrejme najväčší talent posledného desaťročia, ak nie ešte dlhšieho obdobia. Čiže čím si teda ešte prejdeme ako fanúšikovia tohto klubu než sa zase karta obráti a my budeme na vrchole zatiaľ čo aktuálny víťaz Stanley Cupu bude len nohami šúchať ako to bolo počas najlepšieho obdobia Colorada?