Eurolanche

Iná jazyková verzia:     English   Späť na Stadium Series web

Najveľkolepejšia rivalita v športovej histórii. To, čo Colorado Avalanche a Detroit Red Wings predvádzali vo vzájomných zápasoch na prelome milénií sa navždy zapísalo do (nielen) hokejovej histórie. Podľa mnohých odborníkov, hráčov, trénerov a v neposlednom rade aj fanúšikov oba celky vytvorili medzi sebou rivalitu, ktorá nemá a ani nebude mať obdobu. Typická súťaživosť a túžba po víťazstvách sa jediným momentom zmenila na nevraživosť, neznášanlivosť a chcenie vyhrať za každú, naozaj každú cenu. Hráči z oboch táborov prekračovali hranice v dnešnom ponímaní slušného hokeja. Na porazenie súpera neváhali použiť metódy, ktoré by súčasný svet NHL len ťažko akceptoval. Miestami špinavé, zákerné a podlé zákroky boli len kvapkou v mori zápasov, ktoré budú mať navždy prívlastok legendárne. Bitky celých tímov, pästné súboje brankárov, tvrdé bodyčeky, súboj o každý milimeter ľadu, krásne akcie, nezabudnuteľné obraty, neopakovateľná atmosféra, a hlavne emócie na každom kroku. Duely medzi Coloradom Avalanche a Detroitom Red Wings z rokov 1996-2002 sa stali oslavou hokeja. Za daných podmienok stáli proti sebe budúci členovia Siene slávy – do roku 2015 sa tam dostalo až 17 hokejistov, ktorí v tom čase hrali za oba kluby. Pri svojom hokejovom divadle boli ochotní zájsť za hranice svojich možností a chtiac-nechtiac hrali najtvrdší a najemočnejší hokej svojej doby. Rivalita, ktorá medzi oboma klubmi vznikla bude prítomná pri ich každom jednom zápase, či sa to niekomu páči alebo nie. Preto sa aj vedenie NHL rozhodlo dostať do Denveru zápas pod holým nebom v rámci NHL Stadium Series a za súpera miestnemu klubu zvolili Red Wings. Pri tejto príležitosti vám prvý európsky fanklub Colorada Avalanche, Eurolanche ponúka pohľad na úplnú a nefalšovanú históriu rivality dvoch tímov. Toto je príbeh krvavých bitiek a kráľovských zápasov.

Nech akokoľvek nezmyselne predošlý medzititul vyznie, je na ňom minimálne veľký kus pravdy. Nebyť bláznivej hry osudu a náhod, Colorado by možno nikdy v roku 1996 nevyhralo Stanley Cup a o rivalite by sme mohli iba snívať. Veď nikomu by ani len počas základnej časti 1995/96 nenapadlo, že sa zo zápasov medzi členom Originálnej šestky a novovzniknutým (presťahovaným) tímom zrodí napätie, ktoré nebude mať v tom čase v NHL konkurenciu. Colorado po svojom príchode do Denveru odohralo svoj prvý historický zápas práve proti Detroitu, ktorý vyhralo 3:2. Súperi po zápase prehodili zopár slov a tréneri sa vzájomne chlácholili – domáci si vážil prvý zápas proti tradičnému klubu a hosťovský vyjadril radosť nad vznikom nového tímu v USA. Medzi sympaťákmi bol vtedy aj Claude Lemieux. Odohral štandardný zápas a s viacerými hráčmi Red Wings si po jeho skončení vymenil zdvorilostné frázy. Možno sa im tiež „poďakoval“ za to, že ho nepriamym spôsobom dostali do Colorada.

Screenshot z prvého zápasu Colorada v histórii. Na Vernona sa rúti Kamensky a strieľa víťazný gól.

Nebyť Detroitu, Lemieux by v Colorade nikdy neskončil. V play-off 1995 sa z neho stal absolútny kráľ, ktorý vďaka 16 bodom v 20 zápasoch vyraďovacej časti získal Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča. Red Wings išli do finále Stanley Cupu ako favorit, lenže prišiel na ľad Lemieux a svojou neskutočnou schopnosťou rozhodovať zápasy v play-off dotiahol New Jersey Devils k celkovému triumfu. Ak by sa to klubu nepodarilo, pravdepodobne by sa Lemieux nikdy nevzoprel zmluve, ktorú s tímom podpísal ešte počas základnej časti. Svoj podpis dal iba na faxové kópie. Po zisku pohára a trofeje chcel nový, lukratívnejší kontrakt. Argumentoval, že predošlá zmluva je neplatná. Arbitrážny súd mu nedal za pravdu a tak si vynútil pred začiatkom ďalšej sezóny trejd. Na prekvapenie mnohých, vrátane manažmentu z Detroitu, skončil v tábore nováčika z Colorada.

Prvá coloradská sezóna sa rozbehla a pre klub prinášala víťazné obdobie. O míle vpred bol však stále Detroit, ktorý nabral na takom tempe, že na konci základnej časti mal na svojom konte neskutočných 62 výhier, čo je dodnes platný rekord NHL. Svoju dominanciu potvrdzoval aj 2. decembra 1995. Na ľade Montrealu Canadies ničil miestny klub málo vídaným spôsobom. V bráne Canadiens stál Patrick Roy. Miláčik publika. Hviezda predošlých dvoch triumfov v Stanley Cupe v rokoch 1986 a 1993, rovno aj dvojnásobný víťaz Conn Smythe Trophy. Lenže v tú decembrovú noc sa všetko zmenilo spôsobom, ktorý by si nikto nepredstavoval ani v tom najdivokejšom sne. Detroit nastrieľal deväť gólov a až za stavu 9:1 tréner Mario Tremblay stiahol Roya na lavičku (zápas skončil 11:1). Tremblay si chcel tým pravdepodobne dokázať svoje postavenie, keďže ako nový kouč na lavičke Montrealu nemal s Royom najlepší vzťah. Roy sa stal známym aj pre svoju komplikovanú povahu, ktorú mu Tremblayov predchodca rešpektoval a dokonca mu dovolil vynechávať niektoré tréningy. Roy chcel rovnaký režim aj od Tremblaya, a preto si musel vytrpieť deväťgólový výprask plnými dúškami. Fanúšikovia na neho pískali, pri každom úspešnom zákroku ho posmešne vytlieskali. Až napokon po deviatom góle zamieril k hráčskej lavici. Cestou si pravdepodobne všetko premyslel. Už-už išiel na svoje miesto, keď sa odrazu obrátil a vrátil sa opäť metrov späť. Prezidentovi klubu, ktorý sedel hneď za lavicou, kde nebolo v tom čase plexisklo, povedal jasný odkaz: „Odohral som v Montreale posledný zápas.“

Udalosti nasledujúcich hodín pripomínali akčný film. Roy sa stratil. Spoločne s jeho synom ho začal večer hľadať kapitán Mike Keane. Našli ho doma u jeho agenta. Bolo rozhodnuté. Roy si takúto potupu nechcel pripustiť a požiadal o trejd. Telefóny zvonili celú noc. Na druhom konci linky bol dlhší čas Pierre Lacroix, generálny manažér Colorada. Využil svoj predošlý pracovný vzťah s Royovým agentom a dostal ho do Denveru. Konečná výmena prišla o dva dni. Roy a Keane prišli do Colorada za Jocelyn Thibaulta, Andreia Kovalenka a Martina Ručinského. S odstupom času niet pochýb, ktorá strana získala z tejto výmeny najviac. Už v tom čase sa manažéri v Detroite chytali za hlavu a nechápali, čo sa to Lacroixovi znovu podarilo. Uvedomovali si, že sa nový tím NHL razom posilnil natoľko, že mu jeho cestu za pohárom môže trochu skomplikovať. Avšak ďalšia výhra Detroitu nad Coloradom 7:0 v bráne už s Royom nenaznačovala, že Avs budú ťažkou prekážkou. Do histórie sa však zapísal jeden veľký paradox. Nebyť prehry Detroitu v predošlom play-off a nebyť jeho dominancie v Montreale, Lemieux a Roy by nikdy neskončili v Colorade.

Colorado napokon hokejový svet šokovalo a s dvoma cennými posilami skončilo na druhom mieste v NHL, práve za Detroitom. V play-off vyťažilo zo zranení niektorých kľúčových zranení svojich súperov a kontroverzných rozhodnutí od rozhodcov práve vo svoj prospech. Jeden z takýchto momentov sa stal navždy pamätným. Jeremy Roenick z Chicaga Blackhawks sa rútil na Patricka Roya, avšak bol jasne faulovaný vracajúcim sa Sandisom Ozolinshom. Zákrok zostal nepotrestaný. Keď po zápase Roenick niečo novinárom hovoril, Roy vo svojej šatni kontroval, že ho nepočul, „lebo mal v ušiach svoje dva prstene“ za predošlé výhry v Stanley Cupe s Montrealom. Colorado v prvom kole zdolalo Vancouver Canucks a v druhom práve Chicago. V oboch prípadoch vyhralo sériu 4:2. Detroit si najprv poradil so zanikajúcim Winnipegom Jets 4:2 a následne so St. Louis Blues 4:3. Vo finále Západnej konferencie sa tak stretli Colorado a Detroit tvárou v tvár po prvýkrát v súboji o všetko. Nikto nepochyboval o tom, že favorizovaní Red Wings, ktorým rok predtým nevyšlo finále Stanley Cupu, postúpia ďalej. Veď oproti sebe stála organizácie z Originálnej šestky a mladučký, nový klub. V základnej časti Colorado síce vyhralo prvý vzájomný zápas, ale ďalšie tri prehralo vrátane debaklu 0:7. Detroit naopak skončil základnú časť s neskutočnými 62 víťazstvami, čo je dodnes platný rekord NHL. V kabíne mal osem hráčov s viac ako 70 bodmi na konte a sedem strelcov s viac ako 20 zásahmi. Brankár Mike Vernon dokonca povedal, že jeho spoluhráči dokázali hru kontrolovať takým spôsobom, že by si z brány mohol odskočiť na pizzu. Lenže osud si zaumienil, že všetko bude inak.

Ešte než séria začala, hráči Detroitu predvádzali voči svojmu súperovi nulový rešpekt. Keď sa niektorého z jeho hráčov pýtali, kto je podľa neho z Colorada najnebezpečnejší, niekto zo sprchy zakričal meno hráča, ktorý hral v ére totálne neúspešného Colorada Rockies. Keď napokon prišli prvé prehry, hráči z tábora Red Wings to zvaľovali na šťastie Avs. Práve takýto postoj stál na začiatku prvého veľkého úspechu Colorada. Manažment Detroitu sa však snažil pred prvým buly spraviť nemožné, aby mladý, rozbehnutý káder znechutil. Pred tréningom a prvým zápasom v Joe Louis Arene kompletne všetkých hráčov Colorada a ich batožinu prehľadali policajné psi, aby zistili, či nemajú so sebou bombu. Pár hodín pred začiatkom poobedného, úvodného duelu hotelový alarm zobudil bojovníkov z Avalanche pre falošný poplach. Keď sa napokon ako tak do kabíny dostali, zistili, že je v nej čerstvý náter... Akoby už vtedy niekto predznamenal štart neľútostnej bitky.

Prvý zápas sa začal podľa plánu. Detroit vyhrával 1:0. Teda až do momentu, keď si vlastný gól vstrelil Paul Coffey a takýmto spôsobom vyrovnal. Colorado sa dostalo na koňa a celý zápas rozhodol v predĺžení Mike Keane. Náhodná strela z polky ihriska priniesla prvú výhru. Aký šok to musel byť, keď druhý duel skončil 3:0 v prospech podceňovaného klubu. Za stavu 2:0 v sérii sa pod Skalisté hory cestovalo v dobrej nálade. Narušil ju až tretí zápas, ktorý Red Wings zvládli v prestrelke 6:4. Colorado navyše pre ďalší zápas prišlo o Claude Lemieuxa. Tvrdý útočník sa rozhodol potrestať rozhodcami nepotrestaný faul Slava Kozlova na Adama Footea, ktorý potreboval potom 18 štichov, svojským spôsobom. Kozlovi vrazil päsťou do hlavy. Lemieux samozrejme potrestaný bol a to takým spôsobom, že bol zápas číslo štyri nútený presedieť na tribúne. Keď sa Lemieux po pokašľanom zápase uberal s manželkou a novorodeniatkom do svojho auta, započul z autobusu Detroitu krik. Tréner Scotty Bowman ho počastoval za útok na Kozlova vulgarizmami za podpory plného autobusu svojich hráčov, ktorí taktiež nešetrili silnými vyjadreniami. A to všetko pred Lemieuxovou rodinou. Keď pred ďalším zápasom Lemieux stretol Bowmana v spoločnosti Pierra Lacroixa bez svojich hráčov a chcel ho slovne konfrontovať, Bowman podľa neho sklopil hlavu a odišiel. Práve v tom momente sa oba tábory začali uchyľovať k podobným útokom. Tlačovky sa zmenili na zábavné, ale zároveň vážne divadlo. Čoraz častejšie niekto od Colorada poukazoval na to, že Bowman má vraj v hlavne voperovaný nejaký plech ako následok hokejového zranenia z minulosti a že mu to zjavne robí problém. Bola to nič viac ako legenda.

Bez Lemieuxa v zostave „Lavíny“ vyhrali štvrtý zápas 4:2 a od postupu ich delilo jediné víťazstvo. Detroit ešte stihol znížiť stav série, no napokon sa o všetkom rozhodlo v zápase číslo šesť v McNichols Arena. V šiestej minúte prvej tretine domáci celok vyhrával 1:0. Na hokejke mal puk Kris Draper. Zbavil sa ho, keď sa dostal k svojej hráčskej lavici. Netušil, že v pätách má viac ako stokilového obra. „Všetko sa to odohralo predo mnou. Mal som pocit, akoby som sledoval autohaváriu v priamom presne. Neveril som, že sa to stane. Lemieux išiel a išiel a ja som si myslel, že zastane,“ povedal Darren McCarty, z ktorého sa neskôr vykľul najväčší pomstiteľ zákroku. Lemieux v plnej rýchlosti a celou váhou vrazil odzadu do Drapera, ktorého tvár „pohladila“ mantinel. Hala utíchla. Lemieux v zápase skončil. Rovnako ako Draper. Celý krvavý opustil ľadovú plochu, aby v šatni zistil, že v zrkadle svoju tvár nespoznáva. Zlomeniny kostí na tvári, otvorené rany, opuchliny, modriny... Nebol to on. Napriek tomu sa chcel vrátiť do zápasu, ale lekár mu to jednoznačne zakázal. Draper sa o tom, kto mu devastačné zranenie spôsobil dozvedel až ďalší deň v nemocnici. Jeho spoluhráči to však veľmi dobre vedeli ako najpriamejší svedkovia. Až neskôr si uvedomili, že potom, čo prehrali 1:4 a na sériu 2:4, tak si pri klasickom podávaní rúk podali tú svoju s Lemieuxom. Najviac zúril rovnako kontroverzný Dino Ciccarelli. „Nemôžem uveriť, že som si s týmto posraným chlapom podal ruku. Prehrali sme a som naštvaný. Je mi zle z toho, keď sa pozerám na Draperovu tvár. Ak s tým niečo liga nespraví... Veď mu mohol zlomiť krk,“ kričal doslova pred novinármi. O pár metrov ďalej mal Lemieux šiltovku a tričko pre šampióna Západnej konferencie a oslavoval. Draper ho nezaujímal. Nevyhľadal ho a ani sa o to nesnažil. Prežil? Neprežil? Na ničom mu nezáležalo. Užíval si víťaznú noc a veril, že vyhrá druhý Stanley Cup po sebe. „Nikto nechce vidieť hráča zraniť sa. Nepokúsil som sa ho zraniť. Je mi ľúto, že je zranený. Nechcem mrhať časom rozprávaním o Detroite,“ znel jeho komentár, ktorý sa zo všetkých najviac v histórii priblížil najbližšie k ospravedlneniu. Sám si dokonca myslel, že za zákrok mal dostať dvojminútový trest. Na miesto toho nedohral zápas a dočkal sa tiež dvojzápasového dištancu vo finále Stanley Cupu. Tak veľmi chcel v ňom hrať, že bol ochotný vzdať sa polovičky zápasov ďalšej sezóny a polovičky platu. Neuspel a tak sa najbližšie objavil v posledných dvoch dueloch, keďže Colorado si hravo poradilo s Floridou 4:0 na zápasy a šokujúco vyhralo svoj prvý Stanley Cup.

Zatiaľ čo Lemieux mal príjemné starosti, ako napríklad radosť z nového a luxusného kontraktu od Lacroixa, Draper celých päť týždňov mohol prijímať stravu cez slamku. Keď niekedy prišla reč na ten osudný zákrok, Lemieux všetko zľahčoval a hovoril, že hráči Detroitu touto témou môžu aspoň zakryť svoje vlastné fatálne zlyhanie. Jednoducho o tom nechcel debatovať a svojmu súperovi sa naďalej vysmieval. Vďaka tomu do jeho odkazovej či poštovej schránky začali chodiť vyhrážky od rôznych ľudí. Chceli ho zabiť, zbiť, spraviť mu to isté, čo on spravil Draperovi. Podobné reči začínali mať aj niektorí hráči Detroitu. Túžili po pomste v najbližšom možnom zápase. Lemieux si veľmi dobre uvedomoval, že ten deň príde. Ale predpovedal by, že dostane prívlastok „Krvavá bitka“?

Organizácia Detroitu Red Wings prežila v roku 1996 leto ako zo zlého sna. Už po tretí raz po sebe zlyhali všetci v play-off potom, čo v základnej časti dominovali. Najprv sa nechali vyradiť v prvom kole San Jose Sharks, následne padli vo finále a naposledy dostali facku od Colorada. Okrem toho žiadny z hráčov nezabudol na Lemieuxov zákrok. Draper sa spamätával pomalšie a spoločne so spoluhráčmi začal myslieť na odplatu. Ako najvhodnejší kandidát sa zdal byť McCarty. Ako neskôr sám otvorene priznal, v tom čase mal problémy s alkoholom, čo ešte viac mohlo umocniť jeho túžbu po krvavej pomste. Lenže, aby sa k nej mohol vôbec dopracovať, musel potrebné kroky spraviť najprv manažment. Z prepadákového klubu nechcel spraviť fackovacieho panáka, ale už konečne víťaza Stanley Cup. Vtedajší generálny manažér Jim Devellano sa postupne v lete zbavilo nadbytočných hráčov, nespoľahlivých veteránov a do klubu priviedol nové tváre na čele s Brandonom Shanahanom a niekoľkými tvrdými borcami. Otázkou dňa bola prípadná výmena Stevea Yzermana, ktorý ako kapitán nespĺňal náročné nároky kouča Bowmana, ale nakoniec k tomu nedošlo. Cieľom menšej prestavby kádra bolo pridať do jeho hry a stratégie tvrdosť. Detroit nechcel byť viac klubom známym pekným, ofenzívnym hokejom, ale aj silou, ktorá mu chýbala.

Lemieux utrpel v druhom zápase základnej časti 1996/97 zranenie, ktoré ho vyradilo až do januára nasledujúceho roka. Zmeškal tak dva zápasy proti Detroitu, ktoré Colorado vyhralo. Menšia snaha o odplatu za zákrok na Drapera prišla v druhom dueli, keď si na Alexeia Gusarova vyšliapol Martin Lapointe. Zrazil ho tak surovo, že sa ruský obranca, ktorý nemal nikdy s nikým problém, dostal do kŕčov a bezvedomia. O niečo neskôr v tom istom zápase špinavým úderom napadol Aaron Ward útočníka Reneho Corbeta, ktorý utrpel zranenie hlavy. Mala byť toto vôbec odplata? Odplata na hráčoch, ktorí s Lemieuxovým útokom nemali nič spoločné? Generálny manažér Lacroix sa tak po zápase rozzúril, že si pred hosťovskou šatňou Detroitu v McNichols Arena počkal Lapointeho a vulgárne na neho zaútočil. Asistent trénera súpera Dave Lewis sa pridal do hádky, ktorá sa takmer skončila bitkou.

Lemieux sa napokon dočkal prvého zápasu proti Detroitu 16. marca 1997. Až na menšiu potyčku práve s Draperom sa nič neudialo. Colorado znovu vyhralo. Lemieux si robil posmech z Draperových mizerných čísel v kanadskom bodovaní a o nejakom ospravedlní za minulú sezónu nemohlo byť ani reči. Užíval si skôr to, že Colorado lige dominovalo a presne tak ako bol Detroit pred rokom, stal sa z neho favorit na pohár. Draper v tom čase povedal, že ich kluby sa vzájomne nenávidia a že ide o vtedajšiu najväčšiu rivalitu v profesionálnom športe. Lenže marcový zápas sa skončil a k žiadnej očakávané odplate či konfrontácii nedošlo. Lemieux v šatni po víťaznom stretnutí povedal, že šou sa skončila. Kebyže vedel, ako sa mýlil.

Colorado odcestovalo do Detroitu, aby tam 26. marca 1997 odohralo posledný vzájomný zápas. Do konca základnej časti mu zostávalo odohrať iba osem zápasov a so svojím vysokým bodovým ziskom malo účasť v play-off garantovanú. Lenže každý vedel, že súboj o celkové prvenstvo v NHL po základnej časti je stále v hre, čo víťazovi poskytuje výhodu domáceho prostredia na celú vyraďovaciu časť. Preto sa kouč Marc Crawford rozhodol nasadzovať do súbojov stále svoje najväčšie opory. Lemieux medzi nimi nechýbal. V Detroite sa dočkal „špeciálnej“ pozornosti. Pred hotelovou izbou ho strážil ochrankár, ktorý ho sprevádzal všade, kam sa pohol. Síce od zákroku na Drapera uplynul už takmer rok, naďalej dostával výhražné správy – či priamo alebo sprostredkovane cez detroitské médiá. Práve médiá z oboch štátov a miest odohrali špecifickú rolu počas trvania rivality. Novinári sa nenávideli. Písali kritické a útočné komentáre, v ktorých sa neštítili vzájomne na seba útočiť. Bývalý novinár Denver Postu Adrian Dater sa raz dokonca dostal do potyčky s kolegami z Detroitu a inokedy aj s hovorcom klubu Red Wings, ktorý ho vyhodil zo šatne. Samotný Scotty Bowman povedal, že nikdy nevidel toľko nenávisti medzi novinármi, ako to bolo pri tejto rivalite. Už len to, že denverské rádiá púšťali detský plač ako symbol útoku na Drapera alebo zavolali v noci pred zápasom McCartymu, aby ho zobudili, bolo vrcholom, čo si mohli dovoliť.

V takejto nálade a atmosfére vykorčuľoval Lemieux na svoj prvý zápas v Joe Louis Arene od zákroku, ktorý ho doživotne a neslávne preslávil. V 19. minúte za stavu 1:0 pre Colorado sa to náhle všetko začalo. Peter Forsberg sa začal naťahovať s Igorom Larionovom, až to vyvrcholilo pokusom o bitku, ktorá by sa podarila, ak by obaja nespadli. Od nich dvoch, slušných a tichých Európanov to vtedy čakal málokto. Ďalšie dvojice vytvorili Valeri Kamensky a Nicklas Lidstrom, Gusarov a Vladimir Konstantinov a Foote so Shanahanom. Voľní zostali iba Lemieux a McCarty. McCarty to využil a Lemieuxa zhodil na zem. Ten vytvoril akési obranné klbko a v nasledujúcich sezónach sa z neho začali vysmievať fanúšikovia Detroitu a hráči, že sa ukryl ako korytnačka. Lemieux schytal niekoľko rán, ale to už bol na ceste z druhého konca brankár Roy. V tom, aby pomohol Lemieuxovi mu zabránil Shanahan, keď sa s ním zrazil vo vzduchu. Áno, obaja ešte predtým vyskočili a efekt zrážky bol nevídaný. Ako Roy neskôr priznal, nikdy po tomto tvrdom hite nebolo jeho koleno také, ako predtým. V tomto chaose sa spamätal Foote, ktorý išiel po Shanahanovi, ale do hry vstúpil už aj Vernon. Zo štyroch hráčov pokope nakoniec dvojicu vytvorili dvaja brankári. Diváci v hale sa mohli pozerať na kráľovský súboj plný nenávisti a tvrdých úderov. Po celý ten čas bol Lemieux stále v klbku a McCarty si s ním robil, čo chcel. Trvalo to síce iba pár sekúnd, ale to stačilo, aby mal na konci zakrvavenú tvár. McCartyho napokon od Lemieuxa odtrhli dvaja čiaroví rozhodcovia. Pomsta bola dokonaná. McCarty dostal šokujúco štyri trestné minúty. O niekoľko rokov neskôr priznal rozhodca Paul Devorski, že spravil chybu.

V druhej tretine sa stihli pobiť Ward a Brent Severyn, Foote a Shanahan, Adam Deadmarsh a McCarty, a napokon Keane s Thomasom Holmstromom. Do hry sa vrátil Lemieux, ale nejakú jeho odplatu od neho fanúšikovia a spoluhráči očakávali márne. Tento jeho postoj bol neskôr dokonca kritizovaný a pravdepodobne spôsobil pokles jeho postavenia vo vlastnej kabíne. Po druhej časti Avalanche vyhrávali 4:3 a Lacroix sa rozhodol, že poslednú tretinu si pozrie z útrob hosťovského štadióna. Ako prechádzal okolo novinárov Detroitu, jedného z nich narazil lakťom a počastoval ho vulgarizmami. Emócie boli na najvyššej možnej úrovni vypätia. Napriek tomu, že Avs zvýšili náskok na 5:3, dostali dva góly a zápas vyvrcholil predĺžením, v ktorom rozhodol nikto iný ako McCarty. Rozhodca Devorski spomínal, že sa cítil veľmi, veľmi zle, keď videl, že zápas rozhodol hráč, ktorého mal dávno vylúčiť z hry. Detroit tak vyhral duel, ktorý sa navždy do dejín NHL zapísal ako „Krvavá streda“.

Oba celky sa nedali vynervovanými udalosťami rozptýliť a do play-off vstúpili najvíťaznejším spôsobom. Colorado si postupne na série poradilo s Chicagom 4:2 a s Edmontonom Oilers 4:1, Detroit vyradil St. Louis 4:1 a Anaheim Mighty Ducks rozdrvil 4:0. Veľkí rivali sa tak po roku opäť stretli vo finále Západnej konferencie a celkom zaslúžene. Nielenže išlo o dva najlepšie tímy konferencie, ale celej NHL, ktorá ich súboj považovala za predčasné veľkolepé finále. Pre niekoho bolo pekné, že sa v marci McCarty a spol. dokázali pomstiť, no svoju súdržnosť mali ukázať v play-off, kde išlo o všetko. Colorado malo šancu zhovadiť Detroit viac ako kedykoľvek predtým a s pokojom džentlmena si ísť po svoj druhý pohár v rade.

V prvých dvoch zápasoch Roy čelil dokopy 79 strelám. Ofenzíva Colorada, akoby vymizla. Napriek tomu bol stav série vyrovnaný 1:1. Dlho tak nevydržal, keď sa ofenzíva Avs síce zlepšila, ale brankár Vernon vychytal kľúčovú výhru, ktorá dostala Detroit do vedenia. Ako postupne začalo vyplavovať na povrch, vysielanie striel na bránu súpera a premieňanie šancí nebolo jediným problémom Colorada. Klub spod Skalistých hôr sa neskutočnými zhodami okolností dostal pod psychický tlak, ktorý sa stal jeho najväčším nepriateľom. Prvou maličkosťou bola Bowmanova taktika. Myslel si, že priestor pre hráčsku lavicu v starej McNichols Arena bol pre hostí malý. Vedenie Colorada jeho námietky ignorovalo a tak si priviezol lavicu podľa predpísaných rozmerov, aby bolo jasné, že má pravdu. Liga to uznala a priestor zväčšila. Druhou udalosťou sa stala napätá atmosféra v šatni Avalanche. Do klubu totiž pre túto sezónu Lacroix doviedol vlastného syna Erica z Los Angeles Kings. Mnohým hráčom sa to nepáčilo. Začali vytvárať skupinky. Poslednou, treťou situáciou, ktorá neprispela k víťaznej nálade, bolo prehnané vystúpenie Roya na tlačovej konferencii po prehratom druhom zápase. Chcel sa snažiť motivovať svojich spoluhráčov, ale jediné, čo dosiahol, bol ďalší nezmyselný tlak. Colorado napokon štvrtý zápas prehralo 0:6. Roy, jeho prejav a spoluhráči boli detroitským médiám, fanúšikom a hokejistom na smiech. Vysokú prehru zatienil ďalší z veľkých incidentov rivality. Takmer dve minúty pred koncom za tak rozhodnutého stavu zákerne hrajúci Lapointe podrazil Corbetta, čo vyvrcholilo hromadnou bitkou všetkých hráčov na ľade. Do slovnej prestrelky sa dostali obaja kouči Crawford a Bowman. Druhý menovaný si robil žarty z toho, že otca mladého Crawforda poznal skôr ako on. Crawford sa vynervoval do nepríčetnosti, až ho museli jeho vlastní hráči držať, aby na Bowmana a hráčov Detroitu nezaútočil. Medzi hráčske lavice sa dokonca postavil jeden z čiarových rozhodcov. Crawford napokon vyfasoval trest v podobne 10 000 dolárov a po rokoch sa s Bowmanom stali priatelia. Necenzúrovaný prepis tejto hádky publikoval vôbec po prvýkrát Adrian Dater vo svojej knihe Blood Feud. V celkovom zúčtovaní padlo v piatom stretnutí 232 trestných minút. Na porovnanie, počas krvavého marcového zápasu rozhodcovia nadelili „iba“ 148 trestných minút. Marcový duel bol však na prvý pohľad krvavejší, a to doslova.

Obrat sa nekonal. Colorado dokázalo vyhrať ďalší zápas rovnakým výsledkom, ako prehralo (6:0), ale šiesty duel nezvládlo a podľahlo 1:3, čím sa stav série uzavrel na 2:4. Pri záverečnej podávačke rúk sa Lemieux s Draperom a McCartym na seba nepozreli, nepodali si ani ruky. Detroit vo finále porazil Philadelphiu Flyers 4:0 na zápasy a vyhral svoj prvý Stanley Cup od roku 1955. Coloradu sa dokonale odplatil. Pred nasledujúcou sezónou bolo jasné, že na rade budú „Lavíny“.

Medzi očakávaniami a realitou bol markantný rozdiel. Colorado sa celú ďalšiu sezónu potácalo a zakončilo ju s 95 bodmi. V celkovom ponímaní išlo o najhorší ročník klubu počas prvých deviatich rokoch v Denveri. Náladu nezlepšoval ani Lemieux. Podľa preniknutých informácií zo šatne, ktoré publikoval Denver Post, jeho spoluhráči sa dožadovali, aby bol chlap a marcový krvavý kúpeľ pomstil. Dokonca aj tréner Crawford mal s ním pohovor medzi štyrmi očami, kde mu to mal všetko objasniť. Lemieux sa napokon odhodlal v novembrovom zápase a ihneď po jeho začiatku sa na základe predošlej dohody pred vhodením buly pustil do McCartyho. Veľmi vyrovnaný súboj niektorí pozorovatelia označili za víťazný v prospech Lemieuxa. Každopádne sa konečne na pomstu podujal, ale nakoniec ani to nespravilo nič s výkonmi klubu. Podobne sa snažil spoluhráčov nakopnúť Patrick Roy 1. apríla 1998, keď sa pobil s Chrisom Osgoodom. Bezvýsledne. Avalanche vyhrávali v prvom kole nad Edmontonom 3:1, ale napokon prehrali 3:4. Rozhodujúci siedmy zápas sa skončil v McNichols Arena šokujúco 0:4. Detroit zdolal postupne, Phoenix Coyotes, St. Louis, Dallas Stars a vo finále triumfoval druhýkrát po sebe výsledkom 4:0, nad Washingtonom Capitals. Médiá z celej Severnej Ameriky sa začali pýtať, či je to koniec krátkej rivality a či výhra Colorada z roku 1996 bola šťastím a zhodou náhod. Pierre Lacroix a spol. chceli spraviť všetko, aby takéto reči zahnali do kúta.

Sezóna 1998/99 sa pre Colorado Avalanche mala stať znovuzrodením a dôkazom, ako sa „dobroprajní“ experti mýlia. Bohužiaľ, celý ročník poznačilo niekoľko udalostí, ktoré by sa nestratili ani v tých najzamotanejších telenovelách. Často mali so samotným hokejom a zápasmi pramálo spoločné. Už tlačová konferencia po predošlom spackanom ročníku naznačila, akým smerom sa klub bude uberať. Pierre Lacroix a Marc Crawford vyzneli tragikomicky smiešne, keď nedokázali sformulovať poriadnu odpoveď na otázku, či Crawford v klube zostáva. Ako neskôr vysvitlo, tréner chcel za každú cenu odísť z Denveru. Lacroix bol proti, stále mu zostával rok kontraktu. A tak sa strany nedohodli na ničom a Crawford začal sezónu netradične ako televízny analytik. Avs ho nakoniec pustili na lavičku Vancouveru za draftovú voľbu.

Z pohľadu hráčskej kabíny predstavoval veľký problém naďalej Eric Lacroix. Novinárovi Adrianovi Daterovi sa v tejto veci dokonca sám od seba ozval nemenovaný hráč Colorada, ktorý sa sťažoval, že nie je normálne byť v tíme so synom generálneho manažéra. Tejto informácie sa chytil novinový komentátor Mark Kiszla, známy svojim nekompromisným a agresívnym štýlom písania. Keď sa svet dozvedel, čo sa deje v šatni klubu, nový tréner Bob Hartley zvolal mimoriadne tímové stretnutie. Podozrieval Milana Hejduka, že on je tým tajným novinárskym zdrojom. Aký paradox, keďže tichý Čech vtedy ani nevedel poriadne po anglicky. Za to sa na jeho obranu rozhovorili iní hráči. Eric Lacroix bol vo vedľajšej miestnosti a keď počul, že niektorým hráčom jeho prítomnosť vadí, rozhodol svojho otca požiadať o trejd, ktorý k tomu aj pristúpil. Pierre ešte predtým vulgárne zatelefonoval do redakcie Denver Postu a nakoniec na tlačovej besede mal slzy v očiach. Bolo to od neho pekné gesto, že ukázal, ako mu záleží na synovi, ale nemalo nič spoločné s jeho dovtedajšou taktikou „biznis je biznis.“

Čo sa týka Hartleyho, do svojej prvej sezóny na lavičke tímu NHL vstúpil s hviezdnym kádrom štyrmi prehrami v rade. Výkony klubu sa nezlepšili ani v ďalších týždňoch. Napätie narástlo 21. decembra 1998. Hartley stiahol v tretej tretine Roya z brány. Nahradil ho Craig Billington a keďže v čase, keď bol v bráne on, padol víťazný gól, výhru si pripísal na svoje konto, aj keď nemusel spraviť ani jeden zákrok. Roy zúril. Na miesto toho, aby sa tešil, vtrhol do hosťovskej šatne trénerov a pred očami Hartleyho a jeho asistentov rozmlátil televízor, video rekordér a ďalšie veci, ktoré mu prišli pod ruku. Dôvod? V tom čase bojoval o prekonanie rekordu 447 výhier Terryho Sawchuka. Incident sa dostal na verejnosť o dva týždne, keď do Denveru zavítal Montreal Canadiens. Roy najprv novinárovi Daterovi vyčítal, že ho chcel článkom pred jeho bývalým klubom zosmiešniť a neskôr obviňoval niektorých spoluhráčov, že o tom povedali Daterovi. Do podozrenia dokonca padol Adam Foote, ale hlavne Valeri Kamensky. Ako napísal vo svojej knihe Dater, nebol to ani jeden z nich, ale takéto zbytočné naťahovačky rozhodne neprispeli k dobrej nálade v kabíne, ktorá bola aj po odchode Erica Lacroixa na bode mrazu.

Colorado sa nejako dotápalo do play-off, keď v prvom kole čelilo San Jose Sharks. Pred prvým duelom štátom Colorado a celými USA otriasol nechutný čin, keď dvaja študenti zavraždili 13 žiakov a učiteľov na strednej škole Columbine. Predstavitelia oboch klubov sa dohodli, že sériu začnú dvoma zápasmi v San Jose, pretože akékoľvek podujatie pár dní po hroznej udalosti by v štáte bolo nevhodné. Ďalšie tri zápasy sa hrali v Colorade, prípadný šiesty v San Jose a siedmy späť v Denveri. Colorado napokon zvíťazilo 4:2. Detroit si poradil s Anaheimom 4:0, dostal iba šesť gólov a vo víťaznej nálade si brúsil zuby na Colorado.

Bežný pohľad, ktorý sa naskytol fanúšikom počas zápasov Colorada a Detroitu v čase najväčšej rivality.

Presne ako v play-off 1996, ani o tri roky neskôr nebolo pochýb, kto by mal z dvojice veľkých rivalov postúpiť. Oddýchnutý Detroit mal podľa mnohých vrátane Shanahana najlepší tím práve vo vyraďovacej časti 1999. Niektorí analytici si dokonca mysleli, že celým play-off prejde bez straty zápasu. Najprv to aj tak po dvoch úvodných dueloch s Coloradom vyzeralo. Detroit ho v Pepsi Center porazil bez väčších problémov. V prvom stretnutí dokonca Kirk Maltby surovo odzadu napadol Lemieuxa, za čo dostal päťminútový trest. Keď ho pomstil Forsberg porobným zákrokom na Shahanana, bol vylúčený. Po prílete Avs do Hockeytownu, sa zamestnanci letiska hráčom posmievali. Bob Hartley a vtedajší rozhlasový komentátor Mike Haynes si chceli ísť spolu zacvičiť. Manažér fitnes centra ich nepustil dnu, pretože rivalita bola podľa neho natoľko veľká. Psychicky zdecimovaný tím sa odrazu dokázal zobudiť. Jeho náprotivok si veril natoľko, že situáciu podcenil, pustil lacné góly, zbytočne fauloval a Avalanche napokon sériu v Detroite vyrovnali. Výrazne k tomu prispeli zdravotné problémy Chrisa Osgooda, ktorého nahradil dvojka Bill Ranford. Napriek tomu, že odchytal úvodné zápasy série na jednotku, za záhadných okolností sa mal vyjadriť pred Osgoodom, že sa mu už nechce chytať. Napokon naskočil do ďalších dvoch zápasov, počas ktorých bol však odvolaný a nahradený ďalším náhradníkom Normom Maracleom.

Colorado postúpilo do finále Západnej konferencie. Detroit bol na kolenách, rivalita ožila, pomsta bola znovu a opäť dokonaná. V sérii proti Dallasu sa Avs dostali do vedenia 3:2. V piatom zápase vyhrali po prestrelke 7:5 priamo na ľade „Hviezd“. Nechýbal im nový člen tímu Theo Fleury. Podľa oficiálnych informácií mal mať chrípku. Oveľa pravdepodobnejší dôvod jeho absencie boli jeho problémy so závislosťami, s ktorými sa po rokoch priznal. Hartley sa rozhodol Fleuryho nasadiť do šiesteho zápasu, no prinieslo to neželaný efekt. Colorado prehralo šiesty a siedmy duel. Dallas si vo finále poradil s Buffalom Sabres a vyhral Stanley Cup.

Detroit Red Wings v nasledujúcej sezóne 1999/2000 v mnohom pripomínal Colorado spred roka. Tímové a strategické problémy výrazne narušili chod stroja, ktorý sa videl na stupni víťazov skôr, ako sa celý ročník začal. Z Colorada bol vytrejdovaný Claude Lemieux potom, čo si to sám vyžiadal, keď zistil, že mu Lacroix neponúkne predstavovaný nový kontrakt. Jeho protihodnota z New Jersey Devils Brian Rolston sa v Denveri nadlho nezabýval. V januári 2000 sa stal súčasťou balíka spoločne s Martinom Grenierom, Samuelom Pahlssonom a prvou voľbou na drafte (Martin Samuelsson). Všetci prišli do Bostonu Bruins za Raya Bourquea a Davea Andreychuka. Predstavitelia Detroitu nemohli uveriť, že Lacroix znovu ako v roku 19995 v prípade Roya dokázal nemožné. Do Denveru priviedol hrajúcu legendu, jedného z najlepších obrancov v histórii. Už samotná jeho prítomnosť v kabíne bola ako z mysteriózneho filmu. Spasiteľ, postavou veľký ako medveď si po dvoch desaťročiach v Bostone bez pohára prišiel splniť sen. Obrovský impulz, ktorý Colorado potrebovalo minimálne predošlé dve problémové sezóny. V play-off Colorado prešlo v prvom kole bez väčších problémov cez Phoenix Coyotes, Detroit druhý rok po sebe zvíťazil na nulu, tentoraz dorazil Los Angeles Kings. Nasledujúca vzájomná séria rivalov sa stala najjednoznačnejšou. Colorado vo štvrtom zápase prehrávalo necelých päť minút pred koncom 1:2, ale najdôležitejší gól Andreychuka jeho krátkej zastávky v Denveri stav zápasu vyrovnal a v predĺžení o výhre rozhodol Chris Drury. „Lavíny“ sa ujali vedenia v sérii 3:1 a ďalší zápas v Detroite vyhrali. Finále Západnej konferencie prinieslo po roku rovnakých aktérov. Vtedy sa však Dallas ujal vedenia 3:2, Colorado dokázalo vyrovnať, ale Stars v siedmom dueli na svojom ľade nezaváhali a znovu vyradili Avs pred bránami finále. Napokon v šiestich zápasoch v ňom podľahli New Jersey.

Ročník 2000/01 nebol z pohľadu rivality ničím výnimočným. Lemieux hral za podpriemerných Coyotes, krvavé bitky boli minulosťou. Avalanche navyše výmenou za Adama Deadmarsha získali Roba Blakea. Znovu a znovu Lacroix predviedol svoje vynikajúce vyjednávačské schopnosti. Blake sa stal poslednou skladačkou, ktorú klub potreboval k zavŕšeniu triumfu. Detroit po prvýkrát po siedmich rokoch vypadol šokujúco v prvom kole proti Los Angeles. Colorado najprv vyradilo Vancouver, následne v sedem zápasovej dráme práve LA, poľahky si poradilo so St. Louis a v absolútnom finále otočilo nepriaznivý stav série z 2:3 na 4:3 proti obhajcovi z New Jersey. Bourque si prevzal svoj pohár po 22 rokoch. Zrodil sa jeden z najpamätnejších momentov histórie svetového hokeja. Aj napriek tomu, že Bourque skončil, Colorado si aj po skončení víťazného ťaženia udržalo kľúčových hráčov, ktorí z jeho kádra mali vybudovať dynastiu.

Špeciálny tréningový kemp zorganizovali Avalanche vo Švédsku v septembri 2001. Práve tam na hoteli klub zastihla strašná správa o útokoch z 11. septembra. Všetci prepadli panike a chceli sa dostať domov k svojim rodinám a priateľom. Keďže USA prvé dni po útokoch neprijímali žiadne lety, celá organizácia vrátane majiteľa Stanleyho Kroenkeho zostala v ďalekej Európe uväznená. Čakanie sa zmenilo na zúfalstvo. Hráči napokon chtiac-nechtiac, aby sa od nič nerobenia nezbláznili, odohrali 15. septembra exhibičný zápas s Brynasom zo švédskej ligy, ktorý vyhrali. Stali sa prvým severoamerickým profesionálnym tímom, ktorý po útokoch odohral zápas. Potom sa konečne dostali späť do USA. V lietadle však chýbal jeden nesmierne dôležitý človek. Peter Forsberg počas kempu oznámil, že jeho zranenie je natoľko vážne, že ostane doma a bude sa liečiť so svojím doktorom. Nikto tomu nemohol uveriť. Dokonca sa objavili špekulácie, že Forsbergových rodičov septembrové útoky šokovali natoľko, že ho nechceli pustiť späť do Ameriky.

Detroit sa v sezóne 2001/02 mohol spoliehať na novú posilu. Medzi tri žrde sa postavil Dominik Hašek. Manažment „Červených krídel“ ho podľa svojich neskorších slov zobral do tímu preto, aby sa náhodou Lacroixovi nepodaril nejaký ďalší bláznivý ťah. Hašek sa nakoniec takmer stal tretím brankárom Detroitu, ktorí sa pobil s Royom. Chýbalo iba zopár centimetrov. V jednom zo zápasov v základnej časti sa pri Royovom bránkovisku strhla strkanica. Hašek si to z opačného konca ihriska nakorčuľoval priame k nemu, no potkol sa o jednu z hokejok a z bitky nič nebolo.

V play-off Colorado prešlo druhý rok po sebe po siedmich zápasoch proti Los Angeles a v rovnakej dráme cez San Jose. Detroit pustil dokopy v úvodných dvoch kolách proti Vancouveru a St. Louis iba dva zápasy. Bol tak výrazne oddýchnutý, čo malo nemalý podiel na jeho triumfe vo finále Západnej konferencie proti Coloradu. Pred jeho začiatkom boli jednoznačným favoritom „Lavíny“. Dostali sa do rovnakej pozície, v akej bol Detroit posledné roky. Rodila sa dynastia. Stačilo Red Wings opätovne poraziť a dostať sa na úplné vrchol, ktorý by mohol trvať ďalšie roky. Dopomôcť k tomu mal aj Peter Forsberg. Švédsky útočník vynechal napokon celú základnú časť, ale do play-off sa vrátil po roku v takom štýle, ktorý sa asi nikomu už nepodarí zopakovať. V 20 zápasoch vyraďovacej časti získal 27 bodov a to sa logicky neobjavil ani v jednom finálovom stretnutí.

Poslednú veľkú sériu rivality medzi Detroitom a Coloradom poznačili tragikomické incidenty. Colorado viedlo v sérii 3:2, ale znovu dokázalo hokejovému svetu, že nezvláda zápasy číslo šesť. V prvej tretine tohto duelu chcel Roy všetkým ukázať so zdvihnutou lapačkou, ako si poradil so strelou Stevea Yzermana. Puk mu však vypadol smerom k vlastnej bráne, kde ju súper poľahky dostal. „Lavíny“ sa chceli dostať späť do hry, keď jeden z hráčov Colorada povedal trénerovi Hartleymu, že Hašekova hokejka má podľa neho ilegálne rozmery. Hartley to oznámil rozhodcom, ktorí v následnom meraní nič nezistili a Coloradu naparili dvojminútový trest. Celá situácia sa udiala počas coloradskej presilovej hry. Ak by mali pravdu, dostali by sa k výhode o dvoch mužov. Meraním však riskovali, že sa počet mužov na ľade vyrovná, čo sa aj napokon stalo. Hartley v Daterovej knihe zdôraznil, že nikdy nepovie, od ktorého svojho hráča dostal tento tip, ktorý možno znamenal spolu s Royovým zlyhaním obrovský zvrat. Red Wings napokon vyhrali 2:0 a v siedmom, rozhodujúcom stretnutí na vlastnom ľade rozstrieľali Avalanche 7:0, z čoho Roy pustil šesť gólov. Pravdou je, že viacero hráčov Avs malo toľko oficiálnych a neoficiálnych zdravotných problémov, že si v konečnom ponímaní takmer vôbec neverili. Detroit napokon v piatich zápasoch proti Caroline Hurricanes získal svoj ďalší Stanley Cup.

Veľký debakel sa stal napokon posledným veľkým zápasom rivality, ktorá navždy zmenila NHL. Malo sa to všetko skončiť tak jasným výsledkom? Nebolo to pre celú rivalitu trochu kruté? Už sa s tým nedá nič robiť. No ako povedal McCarty po postupe Detroitu do finále Adamovi Footeovi, bola to vynikajúca séria. Aj on, aj iní si vtedy uvedomili, že to bola pravdepodobne bodka za šesťročnými krvavými bitkami a totálnou neznášanlivosťou. Bolo im smutno, lebo vedeli, že hokej obohatili o súboje, ktoré sa ťažko niekedy vrátia späť. Zápasom dali rozmer, na ktorý hokejoví fanúšikovia a verejnosť nikdy nezabudne. Možno už žiaden ďalší ich vzájomný zápas nebude mať nikdy rovnaký náboj ako súboje z éry 1996-2002. Napriek tomu si každý pri nich spomenie na hráčov oboch klubov, ktorí boli ochotní spraviť pre výhru čokoľvek. Zanechali nám dedičstvo, na ktoré budeme do smrti hrdí.

Oba kluby v play-off 2003 vypadli šokujúco v prvom kole. Detroit sa porúčal už po štyroch zápasoch proti Anaheimu, Colorado stratilo vedenie 3:1 a na domácom ľade sa nechalo vyradiť Minnesotou Wild. V roku 2004 sa Avs síce bez Roya, ale s posilami Paulom Kariyom a Teemum Selännem stali znovu favoritmi na Stanley Cup. Reálne „hrozilo“, že sa vo finále Západnej konferencie stretnú s Detroitom. Lenže oba kluby vypadli, keď ich kolo predtým vyradili San Jose a Calgary Flames. Následný lockout stál Colorado všetko a svoj tím museli začať budovať odznovu. V play-off 2006 to ešte stihlo dotiahnuť cez Dallas do druhého kola, kde podľahlo Anaheimu a Detroit vypadol hneď v úvode, no to bolo na dlhé roky zo strany „Lavín“ všetko. O rok sa nedostali po prvýkrát od presťahovania do Denveru do play-off, Detroit padol až vo finále konferencie. V roku 2008 sme sa dočkali zatiaľ poslednej vzájomnej série oboch tímov. V druhom kole však Detroit nedal Coloradu šancu, vyhral 4:0 a napokon sa radoval z ďalšieho Stanley Cupu. Ďalšie play-off bolo bez Colorada, Detroit podľahol v samotnom finále Pittsburghu Penguins. V roku 2010 Colorado padlo v prvom kole a jeho víťaz, San Jose, si poradilo s Detroitom v nasledujúcej sérii. Nasledujúce tri vyraďovacie časti boli bez Colorada. Až pod taktovkou Roya sa v roku 2014 dostali do play-off, kde po sedem zápasovej dráme podľahli Minnesote. Detroit sa od tohto ročníka presunul do Východnej konferencie. Aj v poslednom play-off sa dokázal objaviť, čím si predĺžil svoju účasť v tejto časti sezóny na 24 rokov v rade. Napriek tomu od roku svojej porážky s Pittsburghom nepostúpil v play-off ďalej ako do druhého kola.

Po výmene do New Jersey Devils sa v roku 2000 tešil zo svojho štvrtého Stanley Cupu. Stal sa jedným z desiatich hráčov histórie, ktorí vyhrali pohár v dresoch troch rôznych tímov. Ďalšie tri sezóny strávil vo Phoenixe, odkiaľ bol počas ročníka 2002/03 vymenený do Dallasu Stars, ktorý ho nakoniec po sezóne zo zmluvy vyplatil, pretože nemal pre neho miesto v zostave. Lemieux oznámil koniec kariéry, ale ďalší ročník ho predsa len predstavitelia švajčiarskeho Zugu presvedčili, aby za nich odohral zopár zápasov. Lemieux sa v sezóne 2008/09 vrátil k hokeju. S prípravou začal v China Sharks, čínskom tíme, ktorý v tom čase spolupracoval so San Jose. Následne pokračoval v AHL na farme a v samotnej NHL odohral 18 zápasov so ziskom asistencie. Potom sa s hokejom už definitívne rozlúčil. Podľa TSN sa po Seanovi Averymu stal druhým najnenávidenejším hráčom histórie NHL.

Dres Detroitu obliekal od roku 1993 do 2011. Stal sa piatym hráčom v histórie klubu, ktorý zaň odohral viac ako 1000 zápasov. V roku 2004 hral na Svetovom pohári, o dva roky neskôr aj na olympiáde. V roku 2011 bol nepriamo donútený ukončiť svoju kariéru, pretože Detroit pre neho už nemal miesto v zostave. Okamžite sa stal špeciálnym asistentom generálneho manažéra Kena Hollanda, ktorým je dodnes. V septembri 2015 sa zúčastnil v Denveri špeciálnej tlačovej konferencie o zápase Stadium Series ako zástupca Red Wings.

Keď mu hráči Detroitu dali deväť gólov v roku 1995, nepriamo ho tým dostali do Colorada. V roku 2002 sa s ním „rozlúčili“ rovnakým štýlom, keď dostal sedem gólov. Napokon hral ešte rok, keď sa po šokujúcom vypadnutí v prvom kole s Minnesotou rozhodol ukončiť kariéru. S hokejom sa rozlúčil ako držiteľ mnohých rekordov a ako jeden z najlepších brankárov, ktorý kedy hral v NHL. Ďalšie roky sa venoval juniorskému hokeju ako majiteľ, generálny manažér a tréner a viackrát sa stal centrom kontroverzných udalostí vrátane bitiek, prehnaného hecovania hráčov či slovných útokov. Raz vyhral Memorial Cup a v roku 2013 sa postavil na lavičku Avalanche, ktorí ho lámali už v roku 2009. Okrem toho asistuje Joe Sakicovi v manažérskych záležitostiach. Colorado jeho číslo vyradilo a v roku 2006 sa dostal do Siene slávy.

S koncom rivality prišiel samovoľný pád jeho kariéry. Po prvom lockoute sa upísal Calgary Flames, kde po dvoch rokoch skončil. Sezónu 2007/08 začal v nižšej lige IHL v klube, ktorý spoluvlastnil Draper. Vybojoval si kontrakt v Detroite, kde najprv pôsobil na farme v AHL a napokon odohral celé play-off, v ktorom sa tešil zo Stanley Cupu. Rovnako si rozložil aj ročník 2008/09, ktorý z veľkej časti premaródil a po jeho konci s hokejom skončil. V roku 2011 ho stretol Adrian Dater v detroitskej záložni ako zamestnanca. McCarty povedal, že mu rivalita s Coloradom chýba a nikdy na ňu nezabudol. O dva roky neskôr napísal autobiografiu, kde sa priznal k ťažkému obdobiu svojej kariéry, keď prepadol alkoholu.

Keď komplikovane odišiel z Colorada v roku 1998, bol sedem rokov trénerom Vancouveru Canucks. Pre fanúšikov Avs sa stal nepriateľom po incidente Bertuzzi – Moore v roku 2004. Crawford sa akoby na lavičke po krutom faule pousmieval. NHL a právnici prešetrovali, či práve on nedal pokyn Bertuzzimu na útok na Moorea. Moore, ktorý sa pre zranenia po útoku nikdy nemohol vrátiť k hokeju, požadoval odškodné v desiatkach miliónov dolárov. NHL potrestala Canucks pokutou 250 000 dolárov za to, že organizácia zlyhala v zamedzení atmosféry, ktorá viedla k útoku. Moore sa napokon v roku 2014 dohodol mimosúdne. Detaily nikdy neboli zverejnené. Crawford bol napokon z Vancouveru vyhodený potom, čo sa nedostal do play-off a rovnaký scenár nasledoval po dvoch rokoch v Los Angeles a po ďalších dvoch v Dallase. Od roku 2012 pôsobí v tíme ZSC Lions vo švajčiarskej lige, kde sa doposiaľ tešil z jedného titulu.

Najlepší tréner v histórii všetkých profesionálnych športov. Nikto nedrží viac trénerských rekordov ako on. V roku 2002 po víťazstve svojho deviateho Stanley Cupu ako trénera ukončil túto časť svojej kariéry a v organizácii zostal na inom poste do roku 2008. Doteraz pôsobí v pozícii poradcu Chicaga Blackhawks. Dohromady ako tréner a funkcionár vyhral 14 Stanley Cupov, čo je absolútny rekord. Ešte v roku 1991 sa dostal do Siene slávy v kategórii budovateľ. Hokeju doposiaľ venoval 59 rokov svojho života a slúži mu ďalej.