Kniha o Eurolanche (5.)
Eurolanche zverejňuje postupne celú knižku o svojej histórii na webe počas leta.Nočné ponocovania a prvé zážitky
Odkedy do môjho života vstúpila Galaxie Sport v roku 2003, začal som žiť podivuhodne. Aspoň v porovnaní s väčšinou obyvateľstva. Stačí si len predstaviť tri hodiny ráno. Všade tma a ticho. Na ulici nikto. Len v jednom okne na celom sídlisku sa svieti. Respektíve, žiari monitor či televízna obrazovka. Kto môže byť o takej hodine hore? Iba najvernejší fanúšikovia NHL, bez rozdielu, ktorému tímu fandia. Coloradské zápasy som v priamych prenosoch sledoval pravidelne do roku 2013. Celých desať rokov. Nakoniec museli ustúpiť regulárnemu zamestnaniu, do ktorého som si nemohol dovoliť chodiť nevyspatý. Práca nie je škola, kde sa občas dalo zdriemnuť.
Môj počet sledovaných zápasov sa zvyšoval od sezóny k sezóne vzhľadom na nové možnosti. Začínal som so zopár zápasmi do roka na Galaxie Sport. Na krátky čas sa dokonca pridal aj druhý kanál Slovenskej televízie, dnes RTVS. V roku 2006 som sa konečne dočkal doma internetového pripojenia. Vtedy ešte neexistovala žiadna oficiálna služba, ktorá by do Európy vysielala zápasy NHL online. Začínal som preto počúvaním rádia (áno, vstával som v noci, aby som počúval rádio, z ktorého som veľa nerozumel). Za krátky čas sa objavili prvé nelegálne možnosti, ako pozerať zápasy cez internet. Išiel som do toho, aj keď celý proces bol dosť zložitý. Pamätáte si na SopCast? Paradoxne, môj prvý zápas na internete na videu bol znovu proti Minnesote, rovnako ako v televízii.
Z približne desiatich zápasov za sezónu, ktoré som naživo sledoval, sa tento počet rozrástol na niekoľko desiatok. V najlepších rokoch sa pohyboval na hranici 70 duelov. Ako som to zvládal? Ľahol som si do postele o niečo skôr, v noci vstal, pozrel si zápas, a na hodinku či dve si ešte pospal. Ak sa zápas začínal okolo polnoci, spať som išiel až po ňom. A ak naopak, sa začínal o štvrtej ráno, vstával som vtedy a po jeho skončení išiel rovno do školy. Neraz sa stalo, že Colorado ešte hralo, ale ja už som musel vyraziť z domu. Výsledky som naháňal potom sprostredkovane, napríklad cez mamu či otca. Internet v mobile vtedy pre mňa neexistoval. Na gymnáziu sa vyučovanie končilo zvyčajne pred 14:00. Dospával som po návrate domov. Nič nezvládnuteľné. Na vysokej sme mali školu tak maximálne tri dni do týždňa. Úplná pohoda. Až práca ma prinútila hľadať alternatívne možnosti.
V prípade vážneho záujmu o celé, farebné vydanie knihy vo formáte PDF píšte na eurolanche@eurolanche.com. Tlačená verzia je vypredaná.
Priekopníkom v legálnom sledovaní zápasov cez internet bol ESPN Player. Platená služba poskytovala kvalitné priame prenosy zápasov všetkých tímov NHL. Neskôr ju nahradilo NHL GameCenter a najnovšie NHL.TV. Okrem živých prenosov začali ponúkať sledovanie záznamov kedykoľvek. To bola moja výhra. Ako zamestnaný človek som si privstal okolo šiestej ráno, pustil si záznam a rýchlo pretáčal všetky prerušenia hry a prestávky, aby som si ho stihol pozrieť za 60-75 minút. Čaro priamych prenosov sa síce tak vytratilo, ale lepšie ako nič. Cez víkendy si naďalej zvyknem v noci vstať a užiť si to, čo bolo desať rokov súčasťou môjho života. Môžeme byť vďační, že nám nejaká služba vôbec ponúka záznamy. Samozrejme, ide o platený produkt, ktorý z môjho pohľadu stojí za to.
Podobne sa zariadili ďalšie stovky fanúšikov Colorada po Európe a v iných končinách sveta. Dokonca viem o prípadoch, keď jeden európsky fanúšik sleduje živé prenosy neustále. Neviem, ako to zvláda v práci. Veď už aj pri sebe samom som po toľkých rokoch postrehol, že vstávanie v strede noci sa na mojom spánku výrazne podpísalo. Ešte dlho po škole som mal problémy zaspať, budil som sa v noci a ťažko si zvykal na neprerušovaný spánok. Nuž, daň za sledovanie NHL sa prejavila naplno. Našťastie je už teraz všetko späť v pohode, rovnako ako pred rokom 2003.
Napriek istým problémom mi toto vstávanie istým spôsobom chýba. Byť hore v čase, keď väčšina obyvateľstva spala, malo svoje čaro. Neopakovateľná atmosféra. Pocit, že viete o všetkom, sledujete celý svet, zatiaľ čo všetci spia. Pocit jedinečnosti. Unikátnosti. Exkluzivity. Stane sa niečo v noci a vy budete o tom vedieť medzi prvými. Popritom prejavy emócií. Radosť z gólov, sklamania z prehier. Ale aj pocity jednotnosti s podobnými fanúšikmi z iných kútov Európy, sveta, s ktorými ste si písali v strede noci. Krásne časy.
Moju štandardnú existenciu ovplyvnili popri nočnom vstávaní aj ďalšie faktory. Ako príklad za všetko uvediem novinky týkajúce sa Colorada Avalanche. Stali sa pre mňa časovým ohraničením niečoho, čo som v daný deň robil. Napríklad, viete, čo ste robili, keď bol Gabriel Landeskog vymenovaný za kapitána? Ja viem. Bol som blízko Bratislavského hradu, keď som sa o tom dozvedel. Viete, čo ste robili, keď Colorado podpísalo Kariyu a Selänneho? Ja som bol v detskom tábore a ležal som na posteli. Môj svet normálneho človeka sa počas toľkých rokoch prekryl s existenciou Colorada Avalanche. Povedzte mi nejakú jeho udalosť a ja vám poviem, kde som bol a čo som robil. Podpis Vincenta Damphoussea, ktorý za Colorado nikdy nehral kvôli lockoutu a na ktorý každý zabudol? Bol som na dovolenke na Malorke a sedel na balkóne. Stačí?
V prvých rokoch fandenia, tesne pred založením fanklubu Eurolanche, mali na môj hokejový život výrazné vplyvy hneď tri priame zážitky, ktorých som sa stal účastníkom.
V sezóne 2004/05 zničil NHL lockout. Zrútil sa mi svet. Ako-takú útechu mi poskytli dve podujatia, ktorými sa NHL a rôzni organizátori snažili povzbudiť trúchliacich fanúšikov. Neviem, v akom poradí sa uskutočnili, ale nezáleží na tom. Jedným z nich bol zápas legiend svetového hokeja. Nechýbali legendy ako Larionov, Fetisov, dvojica Makarov a Krutov, Peter Šťastný, Mogiľnyj, Coffey a rada ďalších mien. Nad všetkými vyčnievalo jediné meno: Stan Mikita. Prvý Slovák v NHL. Obrovský pojem v organizácii Chicaga Blackhawks. Vek a zdravie mu nedovolili hrať, bol aspoň symbolicky trénerom jedného z výberov. V tom čase na starom štadióne HC Slovan Bratislava nebola žiadna prísna kontrola. Na pána Mikitu som si počkal v jednej z chodieb pri šatniach. Žiadny problém. Prišiel, odfotili sme sa. Životný zážitok. Nechýbal podpis. Stretol som legendu, ktorá sa narodila v rovnakej krajine ako ja a ktorá sa v neľahkých životných podmienkach prebojovala do superligy.
Teraz, keď píšem tieto riadky, nadobúdam neistotu. Nie som si istý, či išlo o to isté podujatie, alebo o ďalšie. Každopádne, na rovnakom mieste medzi legendami figuroval Michel Goulet. Legenda Quebecu Nordiques, vtedajší dlhoročný zamestnanec skautingu Colorada Avalanche. Počkal som si špeciálne na neho. Moja šiltovka s logom Colorada, jedna z prvých z vietnamského trhu, mu vyslala jasný signál, keď som ho pred halou stretol. Dal mi niekoľko podpisových kariet, počas rozkorčuľovania mi daroval puk a po zápase mi dokonca podal hokejku. Pamätajte si na ňu, ešte o nej bude reč. Ochranka bola podivuhodná, keďže sa mi podarilo dostať na miesta k ľadu, kde mali byť pôvodne iba novinári a po samotnom exhibičnom dueli som bez problémov čakal na hráčov a Gouleta priamo pred ich šatňou.To boli krásne časy.Žiadne problémy,žiadne obmedzenia, žiadne konflikty. Boli sme všetci jedna hokejová rodina. Ináč Gouletovi som tento môj zážitok pripomenul asi o celých osem rokov neskôr, keď som počas Eurolanche Invasion V dostal akreditáciu na jeden zápas Colorada v Pepsi Centre. V novinárskej lóži sedelo niekoľko skautov iných tímov NHL ako obyčajne a nechýbal medzi nimi Goulet, ktorý vtedy pracoval pre iný tím. Chvíľku sme sa rozprávali a tak som mal ďalšiu možnosť mu za krásne spomienky poďakovať znovu.
Ďalšou udalosťou organizovanou v lockoutovej sezóne bol príchod Stanley Cupu do Bratislavy. V NHL nemali naozaj čo robiť, tak poslali strážcov poháru na cestu po celom svete. A ako dobre urobili! Síce išlo o jednu z dvoch replík (jediný originál je v trezore Siene slávy v Toronte, kde sa môžete dostať bez problémov), mne to bolo jedno. Aj hráči po víťaznom zápase dostávajú repliku. Prišiel som na rovnaký, starý štadión miestneho klubu v dostatočnom predstihu spoločne s mojím otcom. Verte alebo neverte, bol som prvý, kto sa pohára mohol dotknúť. Myslíte si, že by som sa uspokojil s obyčajným dotykom na ľadovej ploche, kde bol hokejový grál vystavený na stolíku s obrusom a logom NHL? Uhádli ste. Nie. Preto som na pohár čakal na rovnakej chodbe, kde som sa inokedy stretol so Stanom Mikitom. Odrazu sa objavil jeden zo strážcov hokejovej trofeje. Stanley Cup držal v rukách a smeroval na ľad, kde sa nazbierali čakajúci fanúšikovia. Znovu sa predo mnou odohrával živý sen. Ten Stanley Cup, tá trofej, ktorú vyhralo Colorado v roku 2001, bola meter odo mňa. Ako s ňou strážca prichádzal ku mne bližšie a bližšie, rozhodol som sa, že ho nepustím ďalej. Niečo som mu povedal lámanou angličtinou a pohár mu zobral z ruky. Naozaj! Odrazu som mal Stanley Cup vo svojom náručí. Ochrankár sa len tak pozeral. Z fotky, ktorú na starý fotoaparát zaznamenal môj otec, je badať, že ochrankárovi nebolo všetko jedno. Každopádne som Stanley Cup držal plnou váhou vo svojom náručí. Bol som v takej extáze, že netuším, či bol ľahký alebo ťažký. Mal som ho však tam. Stanley Cup. Áno, Stanley Cup. Životný okamih, ktorý sa postaral o to, že celá spackaná sezóna 2004/05 ma nejako prebolela. A to, že ho po dotyku nikdy nevyhrám? Neverím na kliatby. Verím, že ho raz oficiálne získam.
Posledná akcia, ktorá utužila moje fandenie NHL a prispela svojim spôsobom k založeniu Eurolanche bola súťaž časopisu ProHockey. V sezóne 2005/06 sa hralo o najatraktívnejšiu cenu, ktorú tento časopis ponúkol vo svojej histórii. Zájazd do New Yorku na NHL. Úloha? Uhádnite koľko váži hokejka Jaromíra Jágra. Na môj výpočet mi poslúžila hokejka, ktorú som dostal v lockoutovej sezóne od Michela Gouleta. Na samotnej hokejke bolo meno Andreja Nikolišina, ruského hokejistu, ktorý v sezóne 2003/04 hrával za Colorado Avalanche. Goulet, vtedajší zamestnanec klubu, ju asi dostal od kustóda na spomínaný exhibičný zápas. Na moje prekvapenie som našiel niekoľko fotografií Jágra, na ktorých mal rovnaký typ hokejky. Neváhal som a zvážil som jej váhu na klasickej kuchynskej váhe, do ktorej sa sype múka a iné suroviny. Nesrandujem. Tak to naozaj bolo. Vyšlo mi číslo medzi 400 a 500 gramov, už si presne nespomínam. Zaslal som ho do redakcie. Výsledok? Druhé miesto. Stačilo ubrať alebo pridať približne päť gramov a vyhral by som. Do New Yorku tak cestoval niekto iný. Ja som vyhral večeru s hokejistami tzv. Jágr tímu, ktorý tvorili najlepší českí hráči. Večera sa organizovala v Olomouci. Program bol bohatý. Jágr síce neprišiel, ale na tom mi nezáležalo. Bol to obrovský zážitok. Najväčší dojem na mňa zanechal Jan Hlaváč, ktorý odohral v NHL 436 zápasov a hokej hral v českej lige aj v sezóne 2016/17. Večerali sme, hrali sme bowling a zabávali sme sa. Sprevádzala ma moja mama a dedo, keďže som mal iba čerstvých 16 rokov. Na druhý deň som si išiel po vysvedčenie. To bol parádny začiatok letných prázdnin! Na stretnutí som osobne spoznal aj šéfredaktora českej mutácie ProHockey Petra Novotného. Prostredníctvom e-mailovej komunikácie sme sa poznali už od roku 2005, kedy mi v časopise vyšli prvé dva čitateľské listy. Bol som vtedy celý bez seba. Rovnako som opísal stretnutie v Olomouci, ktoré mi Petr v časopise vytlačil. Som rád, že naše priateľstvo trvá dodnes. ProHockey je naďalej významným časopisom, ktorý to v dobe internetu nemá ľahké. Kupujem si ho každý mesiac. Navždy zostane pre mňa jedným z pilierov môjho fandenia v NHL.
Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
14/07/2018 - 14:13
