Eurolanche

Pre Schroedera je česť spievať hymnu

Jake Schroeder spieva pred každým domácim zápasom Avalanche štátnu hymnu, resp. hymny. Táto činnosť mu bola zverená ešte v časoch, keď nosil chrániče aj Patrick Roy, v sezóne 1997/1998. „Spieva s neuveriteľnou istotou,“ hovorí o Jakeovi Marc Moser, komentátor v rádiu. „Keďže ho poznám veľmi dobre, viem, že každý jedenkrát to ide priamo z jeho srdca.“

47-ročný Schroeder je držiteľom klubového rekordu za najviac zápasov. Vynechá iba jeden alebo dve hymny za sezónu. „V Denveri je 1000 lepších spevákov odo mňa,“ skromne pripúšťa Schroeder. „Ale momentálne patrí toto miestečko mne – som tu, odvádzam dobrú prácu a spievam priamu a jednoduchú verziu, takže ak chcete spievať so mnou, môžete. A posledný verš „home of the brave“ (domov statočných),  predstavuje nás všetkých, ktorí sú v tej chvíli v budove, rozumiete?“

Schroeder je veľmi zaujímavou osobou aj v súkromí. 20 rokov bol členom miestnej kapely Opie Gone Bad, jeho dcéra vyhrala štátny titul v tenise za Arapahoe High School, pravidelne sa zúčastňuje stretnutí veteránov 2. svetovej vojny v zahraničí, aby sledoval rekonštrukcie dobových bojov a čas zasväcuje aj charite, ktorá pomáha chudobným deťom začleniť sa do života pomocou športu. „Je veľmi pôsobivé vidieť ho stále tu,“ povedal tréner Roy.

Jake si okrem krásnych chvíľ, akou bolo spievanie hymny počas siedmeho zápasu finále Stanley Cupu, spomína aj na tie ťažšie chvíle. „Bolo ťažké spievať po masakri na Columbine a po 11. septembri. Vtedy som spieval „God Bless America“, namiesto hymny. Pamätám si, že bolo ťažké dostať sa cez to.“ Ako sme už spomenuli, iba málokedy vynechá zápas. Naposledy sa to takmer stalo minulú sezónu, keď ho o možnosť spievať skoro pripravila dopravná zápcha. Jake však došprintoval do arény niekoľko sekúnd pred zápasom, schytil mikrofón a pustil sa do práce.

Pri otázke, či niekedy za tie roky náhodou niečo pokazil sa troška nahneval a povedal, že nikdy nepokazil slová hymny. „Je to veľmi dôležité. Je to česť. Môj otec zomrel pred dvadsiatimi rokmi. Vyrastali sme v Boulderi a mali lístky na CU Buffs. Pamätám si môjho otca ako plakal možno raz, ale vždy keď sa spievala národná hymna, mal v očiach slzy. Keď umieral, spýtal som sa ho na to a on mi povedal. „Keď som bol v Okinawe v Letectve Spojených Štátov, lietadlá vykladali mŕtve telá, ktoré boli v ten deň zabité a pritom hrali štátnu hymnu.“

Zdroj: denverpost.com