Eurolanche

Včera som predal NHL17

Včera som predal NHL17 na Playstation 4. V byte mi nevydržala ani tri mesiace. Posledné týždne bola nedotknutá na poličke. Radšej som hral Mafiu 3. NHLky som zvykol predávať na jar, po skončení sezóny, alebo najneskôr pred letom. Po troch, maximálne štyroch mesiacoch som mal v prvý deň predaja najnovšie vydanie a začínal bojovať o Stanley Cup.

Sezóna 2016/17 však všetko zmenila. Zatiaľ čo predošlý ročník bol pre mňa veľkým sklamaním a nečakaným úderom pod pás, prebiehajúca sezóna nie je ničím iným ako bezemočnou agóniou. Pomalé odumieranie. Zmierenie sa s osudom. Znechutenie, ale aj nezáujem. Nejako bude. To je jedno ale ako.

Vzdanie sa posledného vydania hry NHL je pre mňa gestom. Gestom vzdania sa nádeje na sezónu, ktorá sa ešte len začala. Gestom znechutenia nad všetkým, čo sa hokeja týka. Načo hrať za Colorado a strieľať gól za gólom? Načo sa tešiť z virtuálnej reality, keď niekde v hlave je bilancia šiestich posledných prehier a nemohúcnosti drvivej väčšiny hráčov?

Hokej je šport, šport by mal zabávať. Hokej Colorada Avalanche rozhodne nezabáva (až na jednu svetlú výnimku) už mnoho rokov. Ani tak skoro zabávať nebude. Už to nie je o neustálej kritike tímu. O nekonečnom vyčítaní chýb manažmentu. O pomaly nenávisti niektorých hráčov... a už to nie je ani o frustrácií – slove, ktoré sa za 11 rokov stalo pevnou súčasťou Colorada Avalanche. 

Celé je to o absolútnej kapitulácii. O kapitulácii fanúšikov, ktorým už nevadia prehry za prehrou. Hokej Colorada Avalanche ich definitívne prestal zabávať. A to je na tom celom to najsmutnejšie.