Eurolanche

Druhou kľúčovou udalosťou bol prvý výlet v rámci Eurolanche. Po vzniku fanklubu som sa skontaktoval s Chorvátom Filipom. Už dlhšie mal naplánovaný výlet do Bratislavy s rodičmi. Stretli sme sa a prespal u mňa jednu noc. V mojej malej izbe sme sledovali na PC monitore zápas Colorada. Po prvýkrát som ho sledoval s iným fanúšikom Avs. Dohodli sme sa, že prídem za ním do Záhrebu, čo sa aj stalo. O pár týždňov som mal v Bratislave nasadnúť na vlak do Viedne, kde som mal prestúpiť na ďalší spoj do Slovinska a odtiaľ na posledný vlak do Záhrebu.Takmer som sa nedostal ani z Bratislavy.

Mama ma ráno odviedla na malú stanicu v mestskej časti Petržalka. Môj vlak akoby neexistoval. Nebol na žiadnej tabuli. Nápomocný nebol ani personál. O internete v mobile sa mi vtedy ani len nesnívalo. Čo teraz? Utekal som k mame do auta, naložil kufor späť a vyrazili sme na benzínku. Jednak natankovať, kúpiť rakúsku diaľničnú známku a aj mapu Viedne, aby sme našli stanicu (Navigácia v mobile? Kdeže.). Cestou do Viedne sme s malým autom Daewoo Matiz porušili niekoľkokrát dovolenú rýchlosť. Vlakom by cesta trvala hodinu, my sme to dali za 35 minút. Na začiatku Viedne mama odstavila auto, vytiahol som mapu, rozostrel na kapotu a hľadal stanicu. Bolo skoro ráno, šero, bol som v strese. Bez šance. Čas sa krátil. Skúsili sme ísť jedným smerom, ale bez úspechu. Bol som zúfalý. Lístok v hodnote dnešných 100 eur som mal pri sebe a o pár minút mohol byť z neho bezcenný zdrap papiera. V tom sa objavil taxikár. Nasadol som k nemu do auta a mama išla za ním s mojimi vecami. Kebyže to nestihnem, aspoň by ma vzala späť domov. Stanica bola našťastie neďaleko. Bleskovo som vyskočil, rozlúčil sa s mamou a bežal cez celú stanicu. Vlak som našiel, naskočil doň a v tej sekunde sa pohol. Vtedy som ani len netušil, že podobné príhody ma budú počas akcií organizovaných vďaka Eurolanche sprevádzať rok čo rok. Či už stresy z meškajúcich lietadiel, prípojov, alebo nekonečné naháňanie sa z bodu A do bodu B v Denveri tak, aby sme stihli všetko, čo sme si zaumienili. Svojej mame som vďačný, že ma na takú cestu v mojich 17. rokoch pustila. Predsa len nešlo o mesto za rohom. Ešte som nemal žiadne cestovateľské skúsenosti. Navyše som išiel sám a dva dni po Vianociach. Vďaka jej dôvere som mohol postupne rozbehnúť Eurolanche naplno a bez problémov sa venovať organizáciám ďalších akcií.

Cesta do Záhrebu cez zasneženú rakúsku prírodu bola ako z rozprávky. Prestupoval som v Slovinsku, v dedine Zidani Most, kde okrem železničnej stanice naozaj nie je nič iné. Dve hodiny som čakal uprostred ničoho, hlavne v staničnom bufete. Posledným spojom som sa presunul do Záhrebu, kde ma čakal Filip s mamou. Strávil som u nich štyri noci. Povianočných zásob jedla bolo dostatok na celý rok dopredu. Filip mi ukázal tých málo hokejových miest, ktoré sú v tak nehokejovej krajine akou je Chorvátsko. Videl som zápas miestnej ligy. Stretol som sa náhodne s legendou chorvátskeho hokeja (nebol to Joe Sakic). Sedeli sme v hokejovom bare. Prechádzali sa uličkami Záhrebu. Bol to pre mňa výlet výletov a obrovský zážitok. Čo je najdôležitejšie, Filip ma podporil v myšlienke organizovať výlety európskych fanúšikov do Colorada, o čom som po prvýkrát reálne začal rozmýšľať práve v Záhrebe. Aký to paradox, že celý projekt Eurolanche Invasion vznikol v Chorvátsku! Po dlhých diskusiách o možnosti smerovania fanklubu a niekoľkých ďalších nočných zápasoch sa moja malá, ale za to kľúčová výprava skončila rovno na Silvestra, ktorý som už strávil doma v Bratislave. Vedzte, že som si nenechal ujsť silvestrovský zápas Colorada proti Arizone, ktorý sa, bohužiaľ pre Avs, skončil prehrou po samostatných nájazdoch.

Plný inšpirácií som hľadal nové cesty, kam by sa fanklub mohol ešte vo svojej prvej sezóne uberať. Radikálnu zmenu potreboval web. V dobe, keď každý projekt musel mať plnohodnotnú a peknú stránku nemohol Eurolanche zaostať. Spustil som preto finančnú zbierku na prvú riadnu webstránku s vlastnou doménou Eurolanche.com. Suma nebola v porovnaní s dnešnými cenami závratná, ale ja sám som na to nemal. Ako redaktor NHLpro.cz som mal spočiatku príjem 1000 slovenských korún mesačne (približne 33 eur). Časom sa to o niečo zvýšilo, pridal sa aj príjem z rozhodovania zápasov, ale nešlo o terno. Preto som na všetkých možných miestach spustil verejnú zbierku. Vysnívanú sumu sa nakoniec podarilo vyzbierať od zopár desiatok zakladajúcich členov, za čo im dodnes patrí obrovská vďaka.

Mal som 16-17 rokov. Študoval som na gymnáziu v Bratislave. Už sedem rokov mi s ľudskou krvou kolovala v žilách aj krv fanúšika Colorada Avalanche. Časy, keď som chodil na gymnázium, boli z pohľadu fanúšikovstva najintenzívnejšie. V spomínanom období som navyše začal reálne premýšľať o súkromnej ceste do Colorada za hokejom. A presne tak som odpovedal svojej učiteľke na hodine etickej výchovy. „Aké sú vaše životné sny?,“ pýtala sa nás rad za radom. „Chcela by som mať multikultúrnu rodinu,“ odpovedala jedna zo spolužiačok, čím uspokojila idealistické zmýšľanie učiteľky. Medzi rečou, táto spolužiačka nemá deti dodnes a od ideálnych vzťahov je na míle ďaleko. Keď prišiel rad na mňa, neváhal som: „Chcel by som vidieť zápas Colorada Avalanche na vlastné oči.“ Nespomeniem si už na detaily, ale viem, že ma učiteľka vysmiala a dokonca aj mi vynadala. Vraj aký je to životný sen. Jej reakcia ma absolútne nezaujímala. O necelé dva roky som sedel v lietadle a išiel si splniť svoj veľký sen do Denveru. Odvtedy si na tento zážitok s učiteľkou, ktorá mimochodom učila aj na vysokej škole (a ešte k tomu aj etiku o slušnom správaní), spomínam pravidelne. Bol by som rád, ak by táto odbočka bola príkladom pre vás všetkých v akejkoľvek životnej situácii. Kašlite na obmedzených ľudí. Nenechajte sa znechutiť. Ignorujte tých, ktorí majú svoju a len svoju pravdu. Nedajte sa zastaviť. Plňte si sny a žite svoj život.