Eurolanche

Krstný otec Peter Budaj

Historicky prvou zorganizovanou skupinovou udalosťou v réžii fanklubu Eurolanche sa stalo v lete 2008 stretnutie s Petrom Budajom. V tomto prípade som využil svoj prvý, úspešný kontakt s Petrom z roku 2007, keď ešte fanklub neexistoval. Petrovi som po sezóne 2007/08 zavolal a navrhol mu, či by sa nestretol s prvými členmi Eurolanche v jeho rodnej Banskej Bystrici, kde sa zdržiaval každé leto. Neváhal. Dohodli sme sa na termíne, všetkým členom som poslal hromadné pozvánky a hromadnej akcii fanklubu už nič nebránilo v ceste.

Pre mňa osobne to bola veľkolepá udalosť. Prvá podujatie v rámci Eurolanche, prvé skupinové stretnutie s Petrom Budajom, prvé priame kontakty s viacerými členmi fanklubu naraz. Na jednej strane som bol nervózny, na druhej strane som sa nevedel dočkať. Keď si spätne na to spomínam, boli to krásne časy. Z Bratislavy išla časť výpravy iba nejaké tri hodiny. Dve hodiny sme boli s Petrom. Potom naspäť domov. Aké ľahké, aké jednoduché. S organizáciou Eurolanche Invasion neporovnateľné. Napriek tomu nezabudnuteľné. Mohli sme byť vôbec radi, že si na nás Peter našiel čas. Nikto ho nemohol nútiť obetovať dve hodiny na úkor vlastnej rodiny a priateľov, ktorých počas sezóny stretáva minimálne, alebo vôbec.

So žiadnymi otázkami nemal problém a sem-tam prezradil aj niečo mimo nahrávky, čo sme do oficiálneho prepisu rozhovoru nemohli a nechceli dať. Toto stretnutie a stretnutia s ďalšími hráčmi NHL nás presvedčili, že už len ten fakt, keď títo hokejisti pristanú na osobné stretnutie s fanúšikmi svedčí o ich pohodovej povahe. Preto nemajú problém hovoriť aj o veciach, o ktorých by ich PR manažéri neboli nadšení. Je to hlavne o vzájomnej dôvere. Niečo si vypočujete, viete, že to nemáte nikomu hovoriť a tak to má zostať. Ak si hráč všimne, že to tak je, tak nemá problém v budúcnosti hovoriť o zaujímavých skúsenostiach so zákulisím NHL aj na ďalších stretnutiach. Na to, aby sa Eurolanche dopracoval do štádia, že sa môže dostať k takémuto druhu informácií a získať dôveru hráčov ma stálo dlhé roky úsilia. Na druhej strane sa na tom podieľali aj účastníci takýchto dôverných rozhovorov. Nikdy som sa nedopočul, že by takéto informácie niekto zneužil, nebodaj posunul rôznym médiám.

Rozhovor s Petrom pokračoval v uvoľnenej atmosfére. Rozdelil som ho na tri časti. V prvej som pokladal otázky od čitateľov jedného hokejového fóra, v druhej som Petra nechal opísať každého hráča pre časopis ProHockey a v tretej sme mu kládli otázky ako celá prítomná partia. Pýtali sme sa na skončenú sezónu, zmeny v tíme, pocity z jeho prvých zápasov v play-off, na jeho budúcnosť, ale aj na rôzne iné témy týkajúce sa napríklad futbalu či zákulisia NHL. Jedna z Petrových odpovedí práve na otázku tohto druhu dokonale vystihuje jeho povahu a dobrosrdečnosť, ktorá nie je u všetkých hráčov NHL samozrejmosťou. Peter opísal, ako to funguje s fanúšikmi, ktorí čakajú na hráčov a ich podpisy v USA.

„Je to dobrovoľné (dať im podpis – pozn. autor). Keď sme vonku, tak máme plot okolo autobusu, takže si môžem premyslieť, či dám alebo nie. Doma to chodí tak, že keď vychádzame z parkoviska, tak nás pri východe čakajú fanúšikovia. Nemali by sme im zastaviť, ale ja vždy zastavím. Jeden policajt ma varoval, že by mi tam mohol niekto skočiť a vysúdiť peniaze, pretože tam nemám čo stáť. Niektorí tam ale čakajú strašne dlho.“

Peter, poklona aj po rokoch. Nielen ja, ale všetci členovia nasledujúcich Eurolanche Invasion si na vlastnú kožu vyskúšali to, čo si nám opisoval v lete 2008. Nie vždy sa našli tebe podobné povahy, nie vždy bolo ľahké podpisy získať. Vedeli sme, že pokiaľ sme čakali na teba, vždy sme sa dočkali.

Veľkou súčasťou rozhovoru bola časť, v ktorej Peter opisoval pár vetami každého hráča. Ako som vyššie uviedol, dohodol som sa s časopisom ProHockey, že to publikuje vo svojich všetkých troch jazykových mutáciách (čeština, fínčina, švédština). Pre mňa osobne to bol veľký úspech. Dodnes platí, že to bolo po prvý a poslednýkrát, keď sa moje meno objavilo v ProHockeyi ako meno autora regulárneho článku. Po prvýkrát časopis na svojich stránkach spomenul fanklub Eurolanche.

Z Petrových opisov ma po rokoch zaujal ten pri Codym McLeodovi, ktorý mal akurát za sebou prvú sezónu v NHL: „Klaun mužstva. Niekedy predvádza neskutočné veci. Na ľade je nervóznejší, silno sa vžije do hry, ale je dobrý hráč, silný, z farmárskej rodiny. Pre tím by sa hodil aj pod vlak.“ Myslím si, že tento opis sedí na McLeoda dodnes. Je obrovskou škodou, že svoju celú kariéru nemohol nakoniec stráviť v Colorade, ale okolnosti boli proti.

Po zodpovedaní hromady otázok prišlo na rad podpisovanie hokejových kariet a rôznych suvenírov, ktoré sme si so sebou do Banskej Bystrice priniesli. Musím sa znovu pri písaní týchto riadkov zastaviť. Pri ich tvorbe prežívam veľkú nostalgiu. Vynárajú sa mi pocity veľkej hrdosti a šťastia, ktoré som v danom momente cítil. V tom čase sme sa na Budaja pozerali ako na vážneho kandidáta na post coloradskej jednotky na veľa rokov dopredu. A táto jednotka bola nielenže Slovákom, ale aj našim priateľom. Čo viac sme si mohli priať?

V histórii Eurolanche sa v ten pamätný deň udiali na konci stretnutia s Petrom dva dôležité momenty.V prvom rade sa Peter stal krstným otcom Eurolanche. Plaketu s nápisom „EUROLANCHE CHRISTENING“ pokropil ľadom od čašníčky, ktorá nebola nadšená, keď popadal na zem a spôsobil menšiu potopu. S Petrom sme sa na tom zasmiali. Keď už bol Eurolanche oficiálne pokrstený, Petrovi som daroval jeho vlastnú plaketu pre čestného člena, na čo si dobre pamätal aj o desať rokov neskôr, keď pre nás nahral video pozdrav. Podobnú plaketu sme vyrobili ešte raz, keď sme ju odovzdali na začiatku Eurolanche Invasion I našej kamarátke Jody v Colorade. Škoda, že sme od myšlienky čestných členov upustili, avšak mená všetkých tých, ktorí nám pomáhali nájdete priamo v tejto knihe a na jej konci v časti Samostatné nájazdy.

Peter bol svojou pozíciou krstného otca nadšený a bolo badať, že ho takéto gesto potešilo. V tej chvíli sa voľná diskusia strhla na náš možný zájazd do Colorada. Nemal som oň záujem iba ja, ale aj obaja prítomní Martinovia. Peter sa sám od seba ponúkol, že nám pomôže s lístkami, ak sa nám podarí do Colorada dostať. Slovo dalo slovo, jeho ochota nás nadchla a o pár mesiacov sme si začali plniť naše najväčšie sny. Kto vie, či by sme sa na to podujali, ak by nám Peter nesľúbil pomoc. Bol to kľúčový moment v histórii projektu Eurolanche Invasion.