Eurolanche

Poznámka: Výlet sa uskutočnil krátko pred vypuknutím vojny na Ukrajine. V tejto súvislosti sa vedenie Eurolanche rozhodlo premenovať názvy ďalších výletov na Eurolanche on Tour.

 

Keď sa ukázalo, že pretrvávajúce pandemické opatrenia presvedčili členov Eurolanche zostať doma po druhý raz po sebe, rozhodol som sa, že sa do Colorada vyberiem po prvýkrát na vlastnú päsť. Čakať ďalší rok a teda tri roky dohromady pre mňa nepripadalo do úvahy. 

 

V januári 2022 som si tak naplánoval individuálny výlet na šesť zápasov Colorada Avalanche pod názvom "My Invasion 2022". Od začiatku som vedel, že to bude iné ako keď cestujeme za oceán skupinovo. Iné hlavne po finančnej stránke, čo mi pomohli zmierniť moji priatelia, ktorých menujem na konci tejto reportáže a iné s ohľadom na program, ktorý nemohol byť tak pestrý.

 

Počas 10 dní na cestách som letel 10 krát. Zo šiestich zápasov Avs som videl tri doma a tri vonku. Navštívil som celkovo štyri americké štáty. Preto nemôžem povedať, že by som sa nudil, program bol prekvapivo nabitý, ale tak to jednoducho spôsobil rozpis zápasov.

 

 

 

Na cestu z Európy som sa vybral z budapeštianskeho letiska. Síce som prespal noc predtým v jeho blízkosti, aby som nemusel vstávať skoro ráno, ale hrozná kvalita postele spôsobila, že mi to v ničom nepomohlo. Let na trase Budapešť - Mníchov - Denver bol bezproblémový.

 

V podstate moje najväčšie starosti sa rozplynuli 24 hodín pred odletom. Aj keď som trikrát očkovaný, musel som v tom čase absolvovať negatívny antigénový test. Samozrejme, že dni pred odchodom som nebol v izolácii, nevyhýbal som sa ľuďom, naopak, zúčastnil som sa niekoľkých hromadných akcií. To boli nervy... Našťastie, všetko dobre dopadlo.

 

 

Po prílete do Denveru som sa vybral na letiskový vlak, ktorý ma odviezol do centra Denveru. Išlo sa mi ľahšie, mal som so sebou iba ruksak a príručný kufrík. Áno, tí čo ma poznáte, tak mi nebudete veriť, keďže roky sa vraciam z USA s nadváhou a množstvom batožiny... Tentoraz som to musel takto vydržať nielen kvôli nižšej cene letenky, ale aj flexiblite pri toľkých množstvách presunoch.

 

 

Na hotel pri štadióne som prišiel pešo. Čakal ma tam dlhoročný kamarát Eurolanche, Jim, s ktorým sme si pozreli môj prvý zápas, v ktorom Colorado porazilo Arizonu Coyotes pomerom 4:3 po samostatných nájazdoch. Nebol v podstate čas na nič viac, keďže veľmi skoro ráno som bol späť na letisku pri Denveri. Leteli sme do Phoenixu v Arizone, ale aby to nebolo jednoduché, tak s prestupom cez Salt Lake City v Utahu. Jim, ktorý lieta pomaly častejšie ako autom, vybavil vďaka vernostnému programu nielen let v prvej triede, ale aj pravidelne zastávky v letiskových salónikoch pred každým jedným letom tohto môjho mini tripu. Oddych, pokoj, jedlo a nápoje v salónikoch spravili z tak intenzívneho cestovania odrazu niečo pokojné, čo budem vyhľadávať určite aj na iných cestách.

 

Jediný problém celého výletu nastal vo Phoenixe, kde sme nekonečne veľa čakali na prenájom auta. Následne sme sa presunuli na hotel hneď pri hale, kde sme si pozreli výhru Avs nad Arizonou Coyotes v pomere 5:0. Som rád, že som sa stihol pozrieť do tejto arény, keďže miestny klub už v nej nebude viac hrávať.

 

 

Do Denveru sme prileteli neskoro v noci, išli sme tam cez Los Angeles (!!!). Ubytovali sme sa na hoteli pri letisku, aby sme sa včas pripravili na môj tretí, denný zápas. Aj v ňom Colorado uspelo, keď porazilo Minnesotu Wild skóre 4:3 po nájazdoch. Pre zaujímavosť uvediem, že na všetkých zápasoch som nosil rúška, aj keď mnoho fanúšikov toto pravidlo už nedodržiavalo. Bral som vitamíny, čistil som si ruky a fakt, Covid som nedostal. Prešlo až niekoľko mesiacov, keď som z tohto režimu upustil aj ja a tento vírus si ma napokon našiel.

 

 

Po treťom úspešnom zápase v rade som ostal sám, Jim odišiel domov. Využil som to na prenájom kolobežky, s ktorou som jazdil v blízkosti centra (priamo v centre to bolo blokované), prešiel som si známe lokality, zastavil sa pri budove Capitolu a pokračoval mimo centrum uličkami, v ktorých bolo až prazvláštne ticho. Už bola tma, keď som si dal fantastický burger a vychutnal cigaru v miestnom klube. Na kolobežke som sa vrátil večer na hotel, no ešte som stihol využiť jeho blízkosť k Ball Arene, ktorú som si obišiel na prenajatom stroji. Nikde ani nohy, bol to parádny pocit, pritom vôbec nebola zima.

 

 

Na môj 5. deň v USA ma čakal ďalší návrat na denverské letisko. Tentoraz som sa vracal do Los Angeles, kde som bol zhruba pred 24 hodinami v rámci spiatočnej cesty do Denveru. Ak sa vám z tohto krúti hlava, nečudujem sa.

 

L.A. je úplne iné ako Denver. Z letiska som išiel za dlhoročným priateľom Eurolanche Andym verejnou dopravou a miestami mi nebolo všetko jedno. Podivní ľudia naokolo, prúser visel vo vzduchu... Napokon som dorazil celý. Po štandardnej fast foodovej zastávke v preceňovanom In-N-Out Burger (papričky však majú najlepšie) sme si pozreli Long Beach, výhľad na oceán, západ Slnka, čajky... Večer sme sa streli s novinárom Mikeom Chambersom z Denver Postu a zapili môj výlet v USA.

 

Nasledujúci deň mi Andyho syn Taylor ukázal Long Beach. Ja na kolobežke, on na bicykli. Prešli sme celé pobrežie sem a tam. Videl som odstavenú loď Queen Marry a rôzne ďalšie zákutia. Ťažko opisovať všetko, často sami za seba hovoria fotografie. Vážil som si, že mi niekto takto venoval čas a že som mohol navštíviť miesta, na ktorých som predtým nikdy nebol. Večer sme sledovali moju štvrtú výhru v rade, keď si Avs porazili s domácimi Anaheim Ducks pomerom 2:0.

 

 

Deň na to mal voľno Andy, tak sme sa mohli voziť autom priamo po Los Angeles a ďalších susedstvách. Neobišli sme Beverly Hills či pre mňa premiérovo Santa Monicu a tam slávny Pier 39. Naskytli sa nám krásne výhľady a letné počasie. Ako ste si mohli všimnúť, tak som extrémne rýchlo striedal chladnejší Denver a horúcejšie podnebie na západ od neho. Počas tohto dňa sa nám podarilo stretnúť aj s Pavlom Francouzom, ktorý si na nás našiel čas. Večer to bola moja piata výhra v rade, keď Avalanche zdolali Los Angeles Kings 4:1. Zbytočne mi miestni SBSkári zakázali vstup s bannerom Eurolanche, ktorý nosím na každý zápas, aj tak sa mi ho podarilo dostať do vnútra a spraviť si s ním víťaznú fotku. Ďalšie ráno som sa vrátil do Denveru.

 

 

Späť v Colorade ma čakali necelé tri dni z môjho nadupaného výletu. Dve noci som mohol stráviť na pozvanie u Jakea Schroedera, speváka hymny pred zápasmi Colorada Avalanche. Bolo to krátko potom, čo odspieval zápas č. 1000, tak som mohol vidieť aj špeciálny dres, ktorý pri tejto príležitosti dostal. V jeho dome bolo toho množstvo čo sa týka Colorada Avalanche, doslova malé múzeum. O to viac ma šokovalo, keď mi navrhol, že mi daruje jeden z troch kobercov, na ktorých stál počas minulých rokov, keď v hale Avs spieval hymny. Ten, ktorý mi zroloval a zalepil páskou pochádzal z čias, keď Avalanche vyhrali svoj druhý Stanley Cup. Áno, Jake mi dal koberec, na ktorom stál, keď spieval hymnu pred zápasom č. 7 medzi Avs a New Jersey Devils. Bez akejkoľvek debaty som tento dar prijal a bol pripravený ho domov dostať za každú cenu. Neskôr na letisku síce odo mňa chceli pár dolárov za extra batožinu, ale keďže im nefungoval terminál, mal som to nakoniec zadarmo. Koberec dnes zdobí moju "Colorada Avalanche izbu".

 

 

Späť k programu. Ešte pred príchodom k Jakeovi som sa stihol zastaviť v českom hokejovom bare SoBo 151, kde som pozdravil našich priateľov. U Jakea som sa spoznal s v ten istý deň príchodzím francúzskym párom, ktorý pomáha Jakeovi v jeho vzdelávacom programe vo Francúzsku, ktorý spoznali členovia Eurolanche osobne v roku 2019. Takáto partia sme sa nasledujúci deň navštívil Red Rocks Amphitheater, ale aj také okolie Denveru, ktoré som ešte nevidel a ktoré sa dostane na program ďalších výletov fanklubu. Jake nám dokonca ukázal pilier, ktorý bol presunutý z mesteška Sainte-Meré-Eglisé, kde chodieva hlavne v lete ohľadom spomínaného projetku. Parádne prepojenie Európy priamo s Coloradom.

 

Večer ma čakal môj posledný, šiesty zápas. Síce bolo v ňom Colorado proti Montrealu Canadiens favoritom, ale zápas napokon zbytočne zdramatizovali. Nakoniec po veľkej dráme Avs vyhrali 3:2 po predĺžení. Bola to pre mňa symboliclá výhra. Nielenže sa pre mňa po prvýkrát skončil takýto výlet sto percentnou úspešnosťou, ale zároveň som víťazne zaknihoval môj 82. zápas Colorada Avalanche naživo, čo predstavuje cellú základnú časť. Dva z nich som videl v Európe. Celková bilancia série dosiahla čísla 49-25-8. Čerešničkou na torte bolo, že som dostal puky, ktoré boli použité priamo počas tohto môjho jubilejného zápasu. Takéto puky sa pritom nikde nedajú kúpiť. Bol to fantastický zážitok, dráma až do poslednej chvíle a ja som si ju vďaka Vinceovi, najznámejšiemu zberateľovi použitých hráčskych dresov Colorada, užil priamo z druhého radu. Víťazný gól v predĺžení padol priamo pred mojimi očami. Neskutočné.

 

 

Pozápasový večer sme s Jakeom, francúzskymi priateľmi, komentárom Marcom Moserom a jeho manželkou a ďalšími priateľmi strávili v neďalekom bare. Hrali sme biliard a pili pivo. Do toho nám hrala živá hudba. Bol to pre mňa nezabudnuteľný večer. Cítil som poctu, že ho môžem stráviť s takýmito ľuďmi a že práve takto sa zakončoval môj prvý invidividuálny výlet do Colorada.

 

Aby toho nebolo málo, tak na ďalší deň, cestou na letisko, nás Jake zobral k pamätníku, ktorý vybudoval jeho kamarát. Ide o pamätník všetkým vojakom z Colorada, ktorí zahynuli v rôznych vojenských konfliktoch. Klobúk dole za jeho premyslenú architketúru a prácu dobrovoľníkov. Nuž a potom nasledovam môj návrat cez Frankfurt do Budapešti domov.

 

Napriek tomu, že som mal menšie obavy z toho, aké to bude, keď budem cestovať sám, tak hneď opadli. Vďaka Eurolanche poznám veľmi veľa miestnych a niektorých z nich môžem právom považovať za dobrých priateľov. Vďaka ich pomoci sa tento výlet mohol uskutočniť bez problémov. Zažil som množstvo nových vecí, videl nepoznané lokality, Colorado vyhralo všetkých šesť zápasov, na ktorých som bol. Po stresovom, takmer dvojročnom období plného Covidu to bol vítaný relax. Bohužiaľ, na deň presne mesiac po mojom návrate svet zasiahla ďalšia obrovská katastrofa...

 

 

Za nenahraditeľnú pomoc počas môjho výletu v USA ďakujem: Jimovi Hansonovi, Stephenovi DeGraffovi, Vinceovi Talaverovi, Andymu Kayovi, Tylerovi Kayovi a Pavlovi Francouzovi za osobné stretnutie.

 

Na záver ďakujem Jakeovi Schroederovi, nielen za to, že bol vynikajúci hostiteľ, ale že je pre mňa dôležitou osobou. Ďakujem ti za všetko, ďakujem ti za koberec, na ktorom si spieval hymnu pred zápasom č. 7 v roku 2001!