Kniha o Eurolanche (8.)
Eurolanche zverejňuje postupne celú knižku o svojej histórii na webe počas leta.Prvá cesta do Denveru a horúca linka (2008/09)
Ak by som mal jedným slovom vyjadriť rozdiel medzi organizáciou prvej Eurolanche Invasion a všetkými ďalšími, zvolil by som chaos. Skutočne, náš prvý výlet do Denveru pripomínal miestami (ne)organizovaný chaos, ktorý bol na druhej strane nevyhnutnosťou. Nevyhnutnosťou na to, aby sa z novovzniknutého projektu stal časom najlepšie organizovaný, pravidelný zájazd európskych fanúšikov do USA za hokejom NHL.
Prísľub Petra Budaja ohľadom lístkov na zápasy bol veľmi pekným gestom, no neriešil 99 percent zvyšných nevyhnutností. Písal sa rok 2008, niečo ako ESTA (bezvízový styk s USA, cez ktorý prejde naozaj každý neterorista) neexistovalo. Nielen Slováci, ale aj Česi a príslušníci väčšiny národov sveta museli pred cestou do USA absolvovať osobný pohovor na ambasáde USA vo svojej krajine. My, teda ja a dvaja Martinovia (jeden zo Slovenska, druhý z Čiech) sme neboli výnimkou.
Ten deň si pamätám veľmi dobre. So slovenským Martinom sme sa stretli v Bratislave, kde sme mali vopred dohodnutý pohovor na americkej ambasáde.Obaja sme mali obleky,aby sme zapôsobili ihneď na prvý dojem. V realite sme netušili, čo nás čakalo. Mali sme obavy, že cez pohovor neprejdeme. Či už pre našu priemernú angličtinu, alebo zo strachu zo strany Američanov, že chceme do ich krajiny ilegálne imigrovať. Bol som pripravený na všemožné otázky imigračného úradníka. Aby som svoje slová potvrdil dôkazmi, mal som so sebou hromady, hromady, nekonečné hromady papierov. Od výpisu z bankového účtu, cez vytlačené informácie o fanklube po pozývací list od Jody, ku ktorej sa ešte dostanem neskôr.
Po dôkladnej vstupnej kontrole, kedy nám zabavili aj mobilné telefóny, sme sa dostali do priestrannej čakacej haly amerického veľvyslanectva. Okrem zopár ďalších turistov našu pozornosť upútal jeden z nich. Slovenský hokejista a bývalý obranca Los Angeles Kings, Edmontonu Oilers, Anaheimu Ducks a New Yorku Islanders Ľubomír Višňovský. Ani hokejisti neboli výnimkou a pracovné víza si museli chodiť vybavovať osobne. Ľubo hral vtedy za kanadský Edmonton. Víza potreboval asi tak či tak, aj keď nešlo priamo o USA. Podľa jeho štatistík z danej sezóny prešiel pohovorom bez problémov.
V prípade vážneho záujmu o celé, farebné vydanie knihy vo formáte PDF píšte na eurolanche@eurolanche.com. Tlačená verzia je vypredaná.
Čakanie na ambasáde ma ubíjalo. Bol som nervóznejší ako pred akoukoľvek skúškou na škole. Stačilo jedno rozhodnutie úradníka, prípadne jedno nesprávne vyjadrenie z mojich úst a sen vidieť Colorado Avalanche by sa navždy rozplynul. Celé USA sme vnímali ako nedobytnú pevnosť a prípadný úspech v získaní víz by bol pre nás obrovskou poctou. Išlo o všetko, aj o budúcnosť Eurolanche.
Pohovor prebiehal na moje prekvapenie v lámanej slovenčine, ktorú americká úradníčka za sklom ovládala. Opýtala sa ma základné otázky ohľadom cestovania, ukázal som jej všetky dokumenty, povedal čo-to o Eurolanche a bolo vybavené. Uľavilo sa mi. Cítil som sa naozaj ako po zvládnutí náročnej vysokoškolskej skúšky. Až v tom okamihu som si mohol povedať, že o pár týždňov uvidím hokej Colorada Avalanche po prvýkrát na vlastné oči. Rok 2008 bol rokom mojich splnených snov a po úspešnej maturite a prihláške na vysokú školu, po absolvovaní mojich prvých koncertov obľúbených kapiel KISS a Bon Jovi, po získaní vodičského preukazu a po absolvovaní dvoch zápasov NHL v Prahe v pozícii novinára mi už nič nestálo v ceste splniť si ďalší z veľkých snov.
Po získaní víz na 10 rokov za vtedajších 3 000 slovenských korún (čo je dnes cca. 100 eur; v súčasnosti sa dáva ESTA na 2 roky za 14 dolárov) sme sa s Martinom vybrali do internetovej kaviarne. Spojili sme sa s českým Martinom, ktorý bol rovnako úspešný na ambasáde v Prahe. Práve z verejného počítača typickej internetovej kaviarne sme vzápätí kúpili letenky na historicky prvú Eurolanche Invasion. Ako to odrazu išlo rýchlo! Vybrali sme si najlacnejšiu tarifu. Ak ju porovnám s cenami všetkých ďalších leteniek za budúce Invasion, tieto boli najdrahšie a presahovali sumu 700 €. Tu sa chcem poďakovať svojej rodine, ktorá mi na moju prvú Invasion poskytla väčšinu finančných prostriedkov. Bez nich by som to v tom čase neutiahol.
Ubytovanie sme mali prisľúbené u Jody doma na predmestí Littleton pri Denveri. Jody som spoznal cez oficiálne fórum na webe Avs. Písali sme si o hokeji, domov mi posielala množstvo suvenírov a keď prišlo na moju prvú cestu do Colorada, neváhala ma pozvať spolu s oboma Martinmi k nej domov. Uľahčila nám množstvo starostí.
Aby som nepredbiehal, po získaní víz sme mali stále pred sebou tri mesiace. Nekonečné čakanie. Počas nich sme sa moc programom a organizáciou nezaoberali. Veď sme tam išli prvýkrát a tak či tak sme chceli vidieť všetko! Boli to dlhé mesiace a na deň odletu som myslel dennodenne. Nevedel som sa dočkať. Čoraz častejšie sa mi prvá Invasion začala dostávať do mojich snov. Cestou do školy, v škole a zo školy som nemyslel na nič iné. Nechcelo sa mi tomu veriť. Nechcelo sa mi veriť, že môj život píše príbeh fanúšika, ktorý sa zo svojej detskej izby na druhom konci sveta raz dostane do šatne Colorada Avalanche. O tom som v tom čase ešte netušil. Prekvapenia na nás len čakali.
Na Prvý sviatok vianočný 2008 sa u mňa doma v Bratislave stretli traja fanúšikovia, ktorí mali pred sebou nekonečnú a prvú cestu cez veľký oceán. Ja a dvaja Martinovia sme spali minimálne. Nevedeli sme sa dočkať začiatku. Zároveň sme naďalej ani len nesnívali o tom, čo všetko nás ďalších 17 dní čaká.
Na letisko pri Viedni sme dorazili skoro ráno, aby sme včas stihli ranný let do nemeckého Frankfurtu. Už vo Viedni som do oficiálneho denníka Invasion I napísal: „Dozvedeli sme sa zaujímavú správu, že si batožinu budeme musieť vyzdvihnúť v Houstone, kde máme na zmenu lietadla iba hodinu. To bude naozaj o chlp.“ Pravdou bolo, že keď som na Slovensku nakupoval letenky a opýtal sa zamestnankyne predajcu, či nám bude jedna hodina na prestup stačiť, presviedčala ma, že áno. Tak som jej uveril, no pochybnosti naďalej pretrvávali.
Historicky prvý let v rámci Eurolanche Invasion znamenal pre mňa objavovanie nepoznaného. Síce som mal už vtedy nalietaných okolo 30 letov, išlo výlučne o dovolenkové chartre. V to ráno vo Viedni som tak po prvýkrát spoznal odmrazovací proces, nevyhnutný pre bezpečný odlet nášho lietadla. Vo Frankfurte som zostal očarený veľkosťou miestneho letiska, ktoré je najfrekventovanejším v Európe. Medzi dvoma terminálmi sme sa okrem iného museli presunúť letiskovým vlakom. Dovtedy som netušil, že niečo také existuje. Od momentu vystúpenia z lietadla po presun k druhému uplynula jedna celá hodina. Presne toľko sme kráčali či inak sa pohybovali na obrovskom nemeckom letisku.
Z Frankfurtu naša cesta pokračovala do Houstonu. Nasadli sme do druhého najväčšieho lietadla na svete, Boeing 747-400, čo bol pre nás obrovský zážitok. Martin zo Slovenska dokonca letel po prvýkrát v živote a všetko v pohode zvládol. Nebol ani prvý, ani posledný člen Eurolanche, ktorý sa dostal do lietadla po prvýkrát práve vďaka Eurolanche Invasion. Pocity jedného takéhoto prípadu nájdete v III. tretine v príbehoch fanúšikov.
Ako veľkolepo opis nášho jumba znie, o to horšie to bolo vo vnútri. Minimum priestoru na nohy, sedenie v strednom rade, neustále plačúce batoľatá. V istej fáze letu som sa snažil zaspať tak, že som hlavou ležal na mieste na sedenie a zvyšok tela som poskladal na miesto na nohy pod sedačku cestujúceho predo mnou. Jedna z letušiek sa ma opýtala, či mi nie je zle. Zaspať sa mi nedalo, adrenalín, nedočkavosť a strach z letu robili svoje.
Do Houstonu sme síce prileteli načas, no fakt, že sme sedeli v zadnej časti lietadla nás spomalil. Pred priehradkami na imigračný pohovor nás prekvapili dlhočizné rady. Absolvovať ho musí každý cestujúci, aj domáci Američan, keď sa vracia z územia mimo USA. Dnes ide už o formalitu, kde odpoviete na dve-tri otázky ohľadom svojho pobytu a idete ďalej. S nami to vyzeralo zle. Mali sme už menej ako hodinu na prípoj do Denveru. Plný nádeje som sa opýtal blízko stojacej policajtky, či nám nemôže v našej situácii pomôcť. Nemohla. „Aj tak to nestihnete,“ odbila nás. Takto nejako prebehol môj prvý kontakt s občanom USA v USA.
Nemýlila sa. Bezproblémový pohovor s imigračným úradníkom, ktorý mi hovoril, že futbal je v Európe populárnejší než hokej, sa pre nás všetkých skončil v čase, keď lietadlo do Denveru akurát vzlietlo z Houstonu. V prvom rade sme si museli znovu zobrať naše veľké batožiny z blízkeho pásu. Je to štandard, aj keď prestupujete, pretože ak by vás náhodou do USA nepustili, ihneď si zoberiete svoj kufor a letíte späť do Európy. S kuframi sme sa informovali na stánku Lufthansy o našich možnostiach. Urýchlene nás poslali na druhý terminál. Vraj tam nám pomôžu. Na to, aby sme to zvládli, museli sme prejsť cez poslednú prekážku. Na letisku bol jediný výťah, ktorý viedol k letiskovému vlaku. Čakanie bolo nekonečné. Keď už sa otvorili dvere, výťah bol narvaný cestujúcimi z iných poschodí. Naša chvíľa prišla o niekoľko dlhých minút neskôr. V tom sme si uvedomili, že sa do prázdneho výťahu nezmestíme s vozíkmi na batožinu. Ľudia za nami sa už tlačili dnu. Vozíky sme tak nechali na mieste a za kriku prítomnej zamestnankyne letiska sa za nami zatvorili dvere.
Po presune vlakom na príslušný terminál sme prišli konečne k priehradke, kde nám mali pomôcť. Mali. Lety do Denveru boli preplnené, vypredané a tak sa našou jedinou možnosťou stal odlet nasledujúci deň poobede. Matematika mi nikdy nešla, ale vtedy mi bolo všetko jasné. V takomto prípade by sme zmeškali prvý zápas v histórii Eurolanche Invasion. Súper? Detroit Red Wings.
Situácia bola zúfalá. Nevedeli sme, čo máme robiť. Sedeli sme niekde v Houstone a rozmýšľali nahlas. Pre mňa úplne nepochopiteľným krokom bol telefonát jedného z účastníkov svojmu otcovi, ktorý zalarmoval moju mamu. Odrazu sa tak s nami chceli všetci spojiť a zistiť, kde je problém?Houston, máme problém!
Nedalo mi to. Nemohol som sa len tak ľahko vzdať. Vzdať sa svojho prvého zápasu Colorada Avalanche v živote. K priehradke som preto prišiel ešte raz. Za opýtanie nič nedám. Extrémne pomalá pracovníčka hľadala pre nás nové možnosti asi polhodinu. Strácal som trpezlivosť, nadával som po slovensky. V tom čase som bol na nohách už viac ako 24 hodín. Sledovanie nočných zápasov Avs ma síce za tie roky naučilo ignorovať potreby spánku, no stres a nikdy nekončiace cestovanie ma dostávali na pokraj zúfalstva. Preto správa „Máme pre vás voľné miesta na odlet o dve hodiny“ zo mňa spravila najšťastnejšieho človeka na svete. Bol to obrovský triumf, ktorý som víťazoslávne oznámil obom Martinom.
Ešte pred samotným odletom nás čakala posledná prekážka. Môj cirkus pri priehradke neostal bez povšimnutia bezpečnostných zamestnancov letiska. Potom, ako sme si prebrali nové letenky a odovzdali veľké kufre si nás zobrali na bok a takmer v samom strede haly nás opáskovali. Nás troch. Nemohli sme sa pohnúť ani o meter ďalej. O chvíľu prišli posily, ktoré nás podrobili dôkladnej bezpečnostnej prehliadke. Skontrolovali nám každý kus v našich malých batožinách. Po prvýkrát v živote som si musel dokonca dať dole topánky a položiť ich na pás pre kontrolu. Prešli sme bez ďalších komplikácií. Keď nás pri bráne do lietadla uvideli cestujúci, ktorí nás spoznali už pri predošlej priehradke, začali tlieskať. Tlieskali, lebo videli, že sa nám skutočne podarilo dostať sa na náš vysnený let. Let, počas ktorého som bol tak vyšťavený, že som sa strachu z jeho priebehu aspoň na čas zbavil.
Jody nás čakala na letisku, keďže som jej medzičasom dával vedieť zmeny našich cestovných plánov. Uvítanie bolo vrelé, konečne som spoznal veľmi dôležitú súčasť historicky prvej Invasion. Z letiska sme sa presunuli do jej domu do Littletonu, 30 minút od Pepsi Center.
Naša prvá cesta zo Slovenska do Denveru trvala vyše 48 hodín. Dva dni na nohách bez spánku. Našťastie sa žiadna z ôsmich ďalších Invasion k tomuto číslu ani len nepriblížila. Potom, čo sme Jody zaplavili všetci traja darčekmi z našich domovských krajín (a ako druhej po Budajovi a zatiaľ poslednej udelili čestné členstvo), konečne sme si ľahli do postele. Vonku padal sneh a ja som nemohol uveriť tomu, že som v Denveri. Dovtedy som ho poznal ako kút na druhom konci sveta. Prstom som ho skúmal na tlačených mapách, detailnejšie cez internet. Bolo to jedno z najkrásnejších a najrozprávkovejších zaspávaní v mojom živote.
Počas rozprávania o Eurolanche Invasion I sa asi nevyhnem slovu prvý.Všetko sa totiž dialo skutočne po prvýkrát. Prvé veľké balenie, prvý dlhý let, prvé zmeškanie lietadla, prvá noc v Denveri... a v neposlednom rade môj prvý zápas Colorada Avalanche. Nemusím zachádzať do detailov, ako intenzívne som ten celý deň prežíval. Pred štadiónom sme boli dve hodiny pred začiatkom zápasu. V rukách sme mali lístky a špeciálne lístky na stretnutia s hráčmi, ktoré nám všetky zabezpečil Peter Budaj – ako sľúbil v lete v Banskej Bystrici. V tom nás zbadala jedna z mojich známych z internetového fóra Colorada, paradoxne fanúšička Detroitu, a vznikla tak prvá skupinová fotografia s miestnymi. Za ďalšie roky ich pribudlo neúrekom. Eurolanche nebol neskôr známy iba medzi úzkou skupinou ľudí z online komunity. O jeho značke sa dozvedela veľká väčšina fanúšikov, často až celé osadenstvo Pepsi Center, z ktorého niektorí nás zvykli zastavovať sami od seba a fotografovať sa s nami.
Keďže sme mali špeciálne lístky, do haly sme mohli vkročiť hodinu a pol pred zápasom, o polhodinu skôr než majitelia bežných lístkov. Mali sme tak dostatok času prezrieť si Pepsi Center zo všetkých uhlov. Naše úplne prvé a veľmi zmätené kroky viedli omylom do vnútornej chodby haly, kde sa nachádzajú šatne hráčov a ďalšie súčasti prísne stráženého zákulisia. Okamžite, ako sme sa na tejto chodbe vďaka špeciálnym VIP lístkom ocitli, zbadali sme vtedajšieho kouča Tonyho Granata, ako išiel oproti nám. Od nervozity som nevedel, čo a či vôbec mu mám niečo povedať. Zmohol som sa len na „Good night!“. Takže som ho vlastne posielal do postele... Z chodby sme sa radšej vytratili späť do verejnej časti štadióna. Videli sme absolútne prázdne sekcie, po prvýkrát sme stretli moderátora Altitude TV Kylea Keefea a odfotili sa s ním, dohodli sme si rovno rozhovor počas tretej tretiny, prechádzali sa sem a tam. Akoby sme neverili, že sme boli naozaj TAM. Na mieste, ktoré sme dovtedy poznali iba z priamych prenosov televízií a internetu.
O nič inšie neboli pocity vo chvíli, keď sa hráči Avs vyrútili na ľadovú plochu na predzápasovú rozcvičku. Stáli sme hneď za Budajovou bránou tak, aby nás všetci hráči s našimi česko-slovenskými vlajkami a banermi s povzbudzujúcimi heslami videli. Budaj nás gestom pozdravil a my sme boli celí bez seba. Pomôžem si spomienkou jedného z účastníkov Invasion IX. Rozprával mi, že keď bol malý, nevedel pochopiť, že hráči za ktorých hral na Playstatione, skutočne existujú v reálnom svete. Podobne som sa cítil aj ja, 27. decembra 2008, keď sa predo mnou zjavil celý káder Avalanche. Oni naozaj existovali. Neboli výplodom televíznej či hernej fantázie. Boli tu, ako skutočné bytosti.
Zápas sme si užili, o tom niet pochýb. Komu by niekedy napadlo, že svoj prvý zápas uvidí práve proti nenávidenému Detroitu? Hnali sme našich dopredu. Kričali a povzbudzovali. Presne na deň pred rokom, keď som bol v Chorvátsku u Filipa, Colorado doma prehralo s Detroitom 2:4. Teraz sa to nemohlo opakovať. Historicky prvý gól všetkých Eurolanche Invasion zaznamenal nenápadnou strelou dnes už nebohý Ruslan Salei. Colorado vyhrávalo neskôr 3:0, nakoniec dostalo tri góly a išlo sa až do samostatných nájazdov. V nich Budaj exceloval a domáci vyhrali. Čo viac sme si mohli priať? Naša kamarátka Jody mala svoj lístok v inej sekcii a s dostatočným výhľadom na nás zachytila moment, keď sme sa tešili z rozhodujúceho Budajovho zákroku. Vďaka nej tak mám zvečnenú momentku mojej radosti z prvého víťazstva Colorada na vlastné oči. Samostatnou kapitolou prvého zápasu sa stal prvý rozhovor pre miestnu televíziu Altitude TV, ktorá vysiela všetky zápasy Colorada Avalanche (s výnimkou celoštátnych, ktoré má dnes v réžii NBC Sports) pre tri milióny domácností z 10 amerických štátov. Kyle Keefe prišiel za nami počas tretej tretiny. V tom momente som zažíval jednu z najvypätejších chvíľ v mojom živote. Pravá noha sa mi začala nekontrolovateľne triasť. Nevedel som sa na nič sústrediť. Pred sebou som mal môj prvý rozhovor v angličtine – a ešte k tomu v priamom prenose priamo počas zápasu. Bol to jeden veľký des. Moja angličtina zďaleka nebola na dobrej úrovni. Nemal som na výber. Eurolanche som musel spropagovať za každú cenu. Musel som sa chytiť každej jednej príležitosti. Keefovi som na úvod ako- tak vysvetlil, ako sme dostali lístky od Petra Budaja, pokračoval som krátkym predstavením Eurolanche (Vraj sme mali vtedy 50 členov z 12 krajín, veríte tomu?) a všetko som ukončil tým, že sme v Denveri na šesť zápasov. Počas rozhovoru sme s Martinmi držali v rukách banery. Na jednom z nich bolo Great save by Budaj a na druhom niečo v zmysle známej reklamy, ukončené tvrdením, že výhra proti Detroitu je na nezaplatenie. Zvyšok pobytu v Colorade počas Eurolanche Invasion I bol veľmi odlišný od ďalších rokov. Väčšinu času sme strávili u Jody doma, keďže musela pracovať a na verejnú dopravu sme si netrúfali. Samozrejme, že sme nevynechali tréningy Colorada, či výborný obed s Marekom Svatošom a Petrom Budajom. Petrovi sme zo Slovenska doniesli aj niekoľko darčekov ako poďakovanie za obrovskú pomoc s lístkami. Neskrýval prekvapenie, čo Jody taktiež na svojich fotografiách zachytila. Marek nás dokonca neskôr zobral priamo do šatne tímu po jednom zo zápasov. Dodnes si pamätám na ležiaceho Ruslana Saleia na masážnom stole. Je to veľmi smutné, aký osud ich oboch v ďalších rokoch zasiahol. Čo sa týka výletov, videli sme po prvýkrát centrum Denveru či amfiteáter Red Rocks, kde sme sa potom vrátili každú ďalšiu Invasion. Red Rocks je amfiteáter vybudovaný v skalách príznačných pre americký stredozápad.Koncertovali na ňom veľké hudobné legendy, vrátane Beatles. V zámorí sme dokonca oslávili príchod Nového roka 2009 – môj prvý mimo Slovenska a mojej rodiny. O 16:00 miestneho času sme si pustili slovenskú a českú hymnu, pripili si s Jody a oslávili európsky Nový rok. O osem hodín neskôr sme v komornej atmosfére oslavovali ten americký.
Zistili sme, že Američania nesilvestrujú tak vášnivo ako Slováci či Česi. Jodyn vtedajší priateľ išiel dokonca späť pred polnocou, lebo ráno vstával do práce. V televízii bol hlavným polnočným programom prejazd, či prelet motorkára ponad veľkú prekážku. „To, či prežije, sa dozvieme po polnoci,“hlásal moderátor. Aj tak prebiehalo spoznávanie odlišnej kultúry. K tomu tiež patrilo zvykanie si na denverské počasie. Veľmi dobre si pamätám, že presne na Silvestra sme sa pred domom Jody odfotili v krátkych rukávoch a šortkách. Nebolo najteplejšie, ale ani decembrovo.
Tiež nezabudnem na všetky tie stretnutia s hráčmi po zápasoch.Zastavil sa pri nás každý jeden. Paul Stastny nás prekvapil slušnou slovenčinou. Ian Laperriere a Ben Guite boli fantastickí a chovali sa ako naši starí kamaráti. S Ianom sme aj po jeho odchode z Denveru ostali v kontakte. Ryan Smyth, Milan Hejduk a Adam Foote boli už vtedy legendy a nemali najmenší problém nám rozdať niekoľko podpisov a odfotiť sa s nami. Istý Cody McLeod hral vo svojej druhej sezóne v NHL a už vtedy bolo jasné, že je veľký sympaťák. Jediný, kto chýbal bol Joe Sakic. V sezóne 2008/09 ho trápili problémy s chrbtom. Situáciu nezlepšil incident so snežnou frézou, ktorá mu pre jeho vlastnú chybu poranila prsty na ruke. Na ľade sa naposledy objavil 28. novembra 2008 proti Arizone Coyotes na jedno striedanie a to presne na 28 sekúnd. Ešte sme vtedy netušili, že to bol jeho posledný zápas kariéry. Každopádne sme ho nestretli ani my, ani účastníci Eurolanche Invasion II o mesiac neskôr. Z prvých stretnutí s hráčmi sme si navyše odniesli viac ako len ich podpisy a spoločné fotografie – videopozdravy pre všetkých členov Eurolanche. Pred kameru sa nám podarilo dostať moderátora Kylea Keefea, Adama Footea, Bretta Clarka, Johna-Michaela Lilesa, Kylea Cumiskeyho, Daniela Tjärnqvista, Jordana Leopolda, Scotta Hannana, Andrewa Raycrofta, Briana Willsieho, Codyho McLeoda, Davida Jonesa, rovno dvakrát Chrisa Stewarta, Iana Laperriera, Bena Guitea, TJ Hensicka, Milana Hejduka, Wojteka Wolskiho, Paula Stastneho a samozrejme Petra Budaja.
Dôležitou udalosťou prvej Invasion bolo stretnutie so zástupcami Colorada Avalanche a KSE (Kroenke Sports & Entertainment – firma, ktorá zastrešuje všetky športové kluby vo vlastníctve rodiny Kroenkovcov), ktorým som po prvýkrát prezentoval idey a ciele Eurolanche. Na základe tohto stretnutia sme zo strany klubu dostali podporu na niektoré Eurolanche Invasion v ďalších sezónach. Asi to odo mňa nebolo moc apolitické, ale svoj prejav som začal citátom prejavu Baracka Obamu, vtedajšieho nového prezidenta USA.
Eurolanche Invasion I bola úžasnou skúsenosťou. Pre mňa to bol výlet, na ktorý nikdy do konca života nezabudnem a ktorý budem spätne prežívať najintenzívnejšie ako iné výlety či ďalšie Invasion, ktorých súčasťou som bol neskôr. Vďaka tejto skúsenosti sa viem vcítiť do kože tých členov Eurolanche, ktorí s nami cestujú do Denveru po prvýkrát. Presne viem, ako sa cítite a som rád aj za vás, že máte takúto príležitosť.
Po 17 dňoch sme sa dočkali nášho posledného dňa v zámorí. Po poslednom hvizde, po posledných stretnutiach s hráčmi Avs, prišlo na rad balenie. V oficiálnom denníku Invasion I som našiel o tom jeden dosť dobre vypovedajúci záznam: „Aktuálne sedím na posteli a rozmýšľam, kde začať skôr. Netuším kam všetky suveníry zbalím. Je ich neskutočne veľa.“ Suveníry sa mi ani všetky nepodarili zbaliť. Z USA som si chcel zobrať časopisy, knihy, telefónny zoznam (!), rôzne papiere, proste všetko súvisiace či nesúvisiace s Coloradom Avalanche a štátom Colorado. Na letisku som zistil, že mám tri kilá nadváhy. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som zaplatil pokutu 150 dolárov. Bolo to po prvý a poslednýkrát v živote. Odvtedy som síce mal každú jednu Invasion nadváhu, ale objavil som triky, o ktorých píšem na inom mieste. Vtedy, v januári 2009, som bol rád, že sme dva a pol týždňa v Denveri zvládli, prežili v zdraví a videli päť výhier Avalanche na vlastné oči. Eurolanche Invasion I rozhodne nebola tak veľkolepá ako nasledujúce výlety, no položila základný kameň, bez ktorého by sme sa nikdy nikam dopredu nepohli. Bolo to zázračné, bolo to čarovné. Cítili sme sa ako mimozemšťania na inej planéte. Splnili sme si veľké sny. Prečo by v tom Eurolanche nemohol pomôcť aj iným fanúšikom?
Na jar 2009 čakali Eurolanche ešte dve vlastné akcie. Menšou bolo vôbec prvé samostatné stretnutie našich členov pri meste Martin na Slovensku. Stretli sme sa piati na tri dni, počas ktorých sme debatovali nielen o možnom smerovaní fanklubu do budúcnosti, ale aj o Colorade. Účastníkom som prostredníctvom tomboly rozdal prvé suveníry a podpisy hráčov. Zahrali sme si Playstation, aj NHL Monopoly, ktoré som si kúpil na svojej prvej ceste v Colorade. V noci sme sledovali zápas Avs. Jeden z večerov sme si zasa spríjemnili veľkou tortou so znakom Colorada navrchu. Svojim tvarom a okrajmi pripomínala hokejový puk. Na pár hodín som si zo stretnutia odbehol na skúšky pre hokejových rozhodcov do Púchova (v rokoch 2005-2009 som rozhodoval žiacke zápasy). Spomínam si, že Colorado hralo jeden zápas tesne pred stretnutím. Samozrejme, že ako študent som si mohol dovoliť sledovať ho naživo, takže v konečnom dôsledku som za štyri dni spal možno 12 hodín. Pocit z prvého organizovaného stretnutia bol pozitívny a dodal mi chuť posúvať fanklub ďalším smerom vpred.
Našou hlavnou udalosťou druhej polky sezóny 2008/09 bola Eurolanche Invasion II. Po prvý a poslednýkrát sa tak organizovali dve Invasion v jednej a tej istej sezóne. Určite sa to už nebude opakovať. Invasion II síce mala troch účastníkov, avšak ja som bol neoficiálnym štvrtým, keďže sa viackrát stalo, že som musel uprostred európskej noci a denverského dňa riešiť rôzne organizačné veci priamo cez telefón. Už pred prvým zápasom mi zazvonil v noci mobil s vetou „Nemáme na recepcii lístky“. Stačil jeden telefonát a o pár minút sa tam objavili. Aj pre tieto dôvody som uznal za vhodné, že moja priama prítomnosť na každej ďalšej Invasion bude pre všetkých prospešná.
Invasion II síce bola najkratšou v histórii všetkých Invasion (trvala osem dní, tri zápasy), no pre ďalších priekopníkov z Eurolanche bola rovnako nezabudnuteľným zážitkom ako Invasion I pre mňa a oboch Martinov. Jeden z jej účastníkov, Norbert, zvládol rozhovor pre Altitude TV na výbornú. Pamätám si, ako som daný zápas sledoval a tŕpol som, kedy našich už konečne ukážu. Kyle Keefe sa trochu pri vyslovovaníCzech Republic zasekol a nakoniec si nespomenul na mená ďalších dvoch účastníkov, ale to bolo jedno. Norbert v krátkosti opísal svoje pocity, vyzdvihol organizáciu Eurolanche a na konci povedal niečo v nemčine. Po celý čas mal na sebe zavesenú našu prvú, veľkú vlajku. Vďaka tomu, že sa vlajka sama o sebe zúčastnila druhej Invasion, na ktorej jedinej som za prvých desať rokov existencie fanklubu nebol, tak ide o jediný predmet, ktorý bol prítomný na doposiaľ všetkých výletoch.
Nechajme teraz rozprávať Matěja z českého Liberca, ktorý bol súčasťou druhej výpravy Invasion.
„29.1.2009. To je datum, kdy se začalo psát pravděpodobně největší dobrodružství mého života. Tou dobou jsem byl dvacetiletý student gymnázia v Liberci s ohromnou zálibou v NHL, především díky týmu Colorado Avalanche. Zápasy a dění kolem svého oblíbeného celku jsem pravidelně sledoval. Postupem času jsem začal přispívat pro fanouškovský web Eurolanche.com. Díky jeho zapálenému předsedovi a skvělému člověkovi Davidu Púchovskému se mě (a po mě mnoha a mnoha dalším) splnil velký životní sen.
Invasion mě a mého kamaráda Martina již od začátku naprosto pohltila. Užívali jsme si cestu na letiště, samotný let, ale i drobnosti jako nakupování suvenýrů v letištních halách nebo jízdu taxíkem do hotelu. Díky pohodovému průběhu cesty jsme ještě první den v Denveru stihli sledovat utkání Lavin v Torontu díky Altitude TV. V podstatě jsme ještě „nic nezažili“, ale už jsme se moc těšili na další dny.
Hned následující den jsme se v centru potkali s třetím členem výpravy – Norbertem z Rakouska. Prošli jsme si centrum města, kde jsme v lednu mohli chodit v mikinách, dokonce i v tričkách. Byl pro nás šok, jak je Denver prosluněný a jak dokáže sluníčko ve výšce 1600 metrů nad mořem hřát. Po prohlídce centra jsme se dostali na místo, ze kterého si každý fanoušek jistě odnese nejvíce zážitků – do haly Pepsi Center včetně fan shopu Altitude Authentics.
Ve fan shopu jsme se chovali jako děti v hračkárně, kdyby to šlo, koupili bychom půlku obchodu. Nakonec jsme zůstali při zemi, koupili několik suvenýrů, ale rovněž lístky na večerní utkání Nuggets – basketbalový tým. Nás první zážitek zevnitř Pepsi Center byl tedy z basketbalového utkání, nicméně jsme si ho užili na maximum. Již během prvního dne nás velmi příjemně překvapovala náklonnost amerických lidí, kteří se k nám chovali velmi mile. Po přidání informace, že jsme z Evropy nás téměř velebili.
Další den přišlo to, na co fanoušci Colorada čekají nejvíce, a sice utkání Avs! Colorado hostilo Anaheim a jednalo se o neskutečný zážitek. Neuvěřitelný hokej, „kotel“ lidí, elektrizující atmosféra. Po zápase jsme se potkali s hráči, na což dodnes vzpomínáme s úsměvy a procházíme si společné fotografie. Je vidět, že hráči v NHL jsou velcí profesionálové, po požádání o autogram nebo fotku prakticky vždy souhlasili. Večer jsme pak ještě navštívili lakrosové utkání, což byla rovněž velká show.
Chtělo by se říct, že jsme za dva dny stihli všechno. Program každé Invasion je však nabitý na každý nový den. Absolvovali jsme první trénink mužstva, poznali další místa v centru, později jsme opět navštívili basketbalové utkání. Další a další dny nás ujistili ve dvou věcech – Denver je opravdu krásné město s úžasným počasím a lidé v USA jsou veskrze přátelští a pozitivně naladění.
V následujícím průběhu Invasion jsme stihli ještě dvě utkání Colorada, po kterých jsme opět potkali většinu hráčů. Po utkání proti Dallasu jsme si díky Peteru Budajovi prošli šatnu Lavin.
Invasion je pro fanouška Colorada Avalanche splněným snem. Město i počasí je neuvěřitelné, pohostinnost amerických občanů rovněž. Není divu, že jsem po Invasion v roce 2009 absolvoval cestu do Denveru ještě dvakrát a rozhodně nelituji. Ba naopak, díky pravidelné činnosti se Eurolanche v Mile High City stalo ještě populárnější a během dalších Invazí jsme zažili ještě silnější zážitky.“
Vďaka Eurolanche Invasion I a II sa Eurolanche po prvýkrát dostal do väčších médií, ak nerátam jednoduchú zmienku v časopise ProHockey pri rozhovore s Budajom. O prvých dvoch Invasion písali najväčšie slovenské športové a v jednom prípade aj jedna spravodajská stránka a to konkrétne HOKEJ.sk, HOKEJPORTAL.net a web denníka SME.
Sezóna Colorada Avalanche: Pád na samé dno. Colorado bolo nevýrazné na trhu s voľnými hráčmi, na drafte, v obchodovaní s inými klubmi a napokon aj v samotnej sezóne. Na jej konci sa Avs umiestnili na poslednom mieste v Západnej konferencii a na treťom mieste od spodu v celej NHL. Tímovou jednotkou bol Peter Budaj. Milan Hejduk poslednýkrát v kariére vyhral kanadského bodovanie klubu. Joe Sakic ukončil po sezóne kariéru a v celej organizácii nastali obrovské zmeny.
Reklamná prestávka: Modlitby za Stanley Cup
Bizarné rozmery dosiahlo moje fandenie Coloradu v roku 2006. Po začiatku play-off som sa vrátil po niekoľkých rokoch pauzy do kostola. Navštívil som asi dve omše s mojím vtedajším spolužiakom. Po celý čas trvania bohoslužby som v ruke držal dva malé vytlačené obrázky – na jednom bol Joe Sakic a na druhom Stanley Cup. Aj keď to znie šialene, úprimne som prosil Boha, aby v ten rok doprial Coloradu výhru. Chcel som dosiahnuť akýsi stav mysle, v ktorom uverím tomu, že Colorado vyhrá a ono sa to naozaj stane. Nestalo sa. Avs síce zvládli prvé kolo proti Dallasu (4:1), no proti Anaheimu nevyhrali ani jeden duel. Viac k tomuto radšej ani nenapíšem.
Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
23/07/2018 - 14:22
