Eurolanche

Obrovskou udalosťou celého výletu bol jeho druhý deň. Práve vtedy doletel do Denveru Norbert s priateľkou, ktorí cestovali samostatne a pre búrku zostali uväznení v New Yorku. Norbert tak prežil skutočne originálny zážitok – priletel, z letiska išiel hneď za nami pred Pepsi Center a spoločne sme sa vybrali na malý hokejový štadión, kde mal trénovať Joe Sakic. Trénovať ako trénovať. Mám na mysli trénovať deti. Bol to prvý rok, keď nehral aktívne hokej. Ešte nesedel v manažmente Avalanche, venoval sa malým hokejistom. Rok predtým síce bolo v kabíne stále jeho miesto, no pre zranenie sme ho nevideli ani počas Invasion I, ani Invasion II. Ešte pred odletom do Denveru v roku 2010 som preto zistil viac o jeho trénerskom pôsobení. Bola to hračka.

V nedeľu 31. januára 2010 sme si počkali na Joea Sakica a po konci tréningu mládeže sa pri nás pristavil. Pamätám si, že som bol nervózny a aby si nás všimol, pomaly som ho nasledoval do šatne, kde chcel k svojim zverencom prehovoriť. Elegantne ma odbil, ale o pár minút to bolo v pohode. Dal som mu našu prvú brožúru, povedal viac o fanklube, získal podpisy a ako každý sa s ním aj odfotil. Čo už, že autor fotografie ju zachytil rozmazane. Prvoradé bolo, že som si nechal od neho podpísať môj prvý originálny dres Colorada, ktorý som dostal asi štyri roky predtým na Vianoce, keď som mal 16 rokov. Splnil sa mi ďalší sen. Konečne som stretol legendu klubu a veľkého gentlemana. V denníku na webe Eurolanche som tento deň opísal takto: „Doobeda sme spoločne navštívili mládežnícky zápas. Trénerom jedného z tímov nebol nik iný než Joe Sakic. Po skončení stretnutia sa nám venoval asi päť minút. Dôkazom je niekoľko fotografií a podpisov. Fotky si zatiaľ môžete pozrieť na Photobuckete, link nájdete na Facebooku v skupine Eurolanche.“ Ako keby sa nič nestalo! Verte, že vnútorné pocity boli úplne iné ako tento suchý text.

Čo sa týka spomenutej brožúrky, išlo vôbec o prvý propagačný materiál na podporu Eurolanche. Na malom formáte a 36 stranách som vedeniu Colorada, ktorému sa brožúra tiež dostala do ruky, predstavoval základné fakty o fanklube a návrh na spoluprácu. Na začiatku malej knižky som uviedol moje motto Víťazi sa nikdy nevzdávajú. Tí čo sa vzdajú, nikdy nezvíťazia. Na jej obsahu a vzhľade sa vrátane mňa podieľalo ďalších päť ľudí. Medzi argumenty, prečo by s nami Colorado malo spolupracovať som uviedol aj napríklad „vysoký“ počet členov – 50. Hahaha, zasmiali sme sa. Ale aj snaha sa cení a aspoň zástupcovia klubu už v tom čase mohli vidieť, že sa rodí unikátny projekt. Len môžeme predpokladať, či aj oni verili alebo neverili, že si udrží svoju existenciu tak dlho, ďalších sedem rokov. Každopádne sme prostredníctvom brožúrky žiadali tieto tri veci: (1) informáciu o našej existencii na oficiálnej klubovej stránke, (2) občasnú podporu našich súťaží malými suvenírmi a (3) lístky na zápasy a stretnutia s hráčmi počas Invasion. Druhou a poslednou časťou knižky bolo predstavenie vtedajších redaktorov a niektorých členov fanklubu.

Invasion III bola aj o iných športových podujatiach. Na programe sme mali návštevu viacerých zápasov lakrosového tímu Colorado Mammoth či basketbalových Denver Nuggets. Basketbal ma veľmi nudil už vtedy, čo ľudia z Eurolanche, ktorí ma poznajú dlhšie, vedia. Raz a dosť. Stačilo mi. Na chvíľu som na zápase Nuggets dokonca zaspal. Na ďalšie zápasy som preto s ostatnými nešiel a do denníka som si poznamenal: „Vybral som sa poobede späť na hotel, pretože som skutočne nemal náladu na večerný zápas NBA. Jeden basketbalový zápas za môj život skutočne stačí.“

Nedá mi na záver nespomenúť ešte mediálne zážitky z Eurolanche Invasion III. Počas zápasu proti Columbusu sme sa po predošlej dohode stretli v rohu klziska s moderátorom Kyleom Keefeom. Konkrétne ja a Peter. Ostatní členovia výpravy nás mali tiež nasledovať. Keďže sme každý sedeli inde, respektíve po skupinkách, nastal chaos. Niektorých z našej skupiny nechceli dokonca pustiť za nami dole ku Kyleovi, lebo nemali lístok do tejto sekcie. Kyle však už musel začať rozhovor a tak som pri ňom stál iba ja s Petrom. Odrazu sa za Kyleom a veľkým zábradlím objavil Norbert. A vtedy to začalo. Kričal „David, David, David, David, David, David.“ S každým ďalším zvolaním intenzitu hlasu zvyšoval. Áno, ja som celý rozklepaný rozprával pre Altitude TV počas priameho prenosu a neustále som počúval, ako na mňa Norbert kričí. Pravdepodobne si myslel, že sa s Kyleom rozprávam len tak. Výsledok a následok? Môj najhorší rozhovor v histórii. Spôsobil som si to aj sám tým, že som si celý text mojej výpovede pripravil predtým v hlave. Moja rada, nikdy to nerobte, buďte vždy radšej prirodzený, alebo si pripravte len body, nie celé pasáže. Tak som sa trochu zamotal, povedal som, že chceme spolupracovať s Coloradom a že nech mi niekto povie, či existuje iný podobný projekt.

Druhý rozhovor, tentoraz nahrávaný vopred pre regionálnu stanicu FOX 31 dopadol neporovnateľne lepšie. S pokojom Angličana, dokonca miestami s úsmevom predstavujem web Eurolanche, chválim sa, že Colorado má v Európe najlepšie spravodajstvo... A v tom strih na trénera Joea Saccoa, ktorý nás chváli a hovorí, že pre nás by mali vyhrávať. Sacco bol trieda. Síce prehral toho dosť, ale ako človeka som ho mal veľmi rád. V reportáži ďalej vzišlo menšie nedorozumenie, keď redaktor povedal, že„Pučevski lieta do Colorada trikrát do roka“. Kiežby! Reportáž sa natiahla na viac ako dve minúty. Po návrate som mohol byť so všetkým spokojný. Vyzeralo to, že nič mi nepokazí náladu. Nanešťastie sme v ďalšej sezóne do Denveru nešli a pozitívne pocity vystriedalo sklamanie.