Eurolanche

Počas Invasion IV sme nechýbali na tréningoch, kde sme poctivo rozvešali naše tri vlajky. Od prvej Invasion to bol vždy náš zvyk – ukázať hráčom, že sme tu a odkiaľ prichádzame. Na tréningu, kde chodí pár fanúšikov, si to všimli ľahšie ako v aréne pred zápasom. Po jednom z tréningov sme sa po prvýkrát stretli s Janom Hejdom, vtedajšou čerstvou posilou kádra.Bol to začiatok veľkého kamarátstva medzi nim a fanklubom Eurolanche,o čom ešte bude reč neskôr.Počas Invasion IV sme po prvýkrát absolvovali prehliadku štadióna Denveru Broncos, navštívili športovú sieň Colorada, ale aj pozreli sa do okolia Denveru, ako do niektorých známych baníckych miest, kde nebola núdza na krásne zábery typickej, stredozápadnej americkej architektúry. Taktiež premiérovo sme zavítali do českej reštaurácie SoBo 151, ktorá sa odvtedy stala povinnou zastávkou každej budúcej Invasion. Silným zážitkom bola pre mňa návšteva detskej nemocnice v Denveri spoločne s hráčmi Avalanche. Na vlastné oči som sa mohol presvedčiť, ako prebieha charitatívna práca športovcov v zámorí. Ako sme sa presúvali po poschodiach nemocnice, ocitol som sa viackrát s mnohými hráčmi vo výťahu. Bol to jeden z ďalších čudesných pocitov – z maličkého Slovenska sa mi vďaka Eurolanche podarilo dostať sa k hokejistom tak blízko, ako keby to bolo niečo bežné.

Dôležitým aspektom z pohľadu fanklubu boli letáky pre hráčov tímu. Po prvýkrát som doma pripravil, vytlačil a vtedy dokonca aj zalaminoval jednoduché biele letáky s textom a našim logom, ktoré prostredníctvom pár viet predstavili naše hlavné myšlienky existencie a webovú adresu. Rozdal som ich všetkým hráčom. Hľadal som dovtedy cestu, ako im fanklub vryť do hlavy čo najudržateľnejšou stopou. Letáky, ktoré nemôžu len tak ľahko pokrčiť, boli pre mňa vtedy najlepším riešením. Snáď to fanklubu pomohlo. V rovnakej tradícii sme pokračovali na každej ďalšej Invasion. Úroveň, t.j. obsah, forma a celková kvalita letákov sa zlepšovala rok čo rok. Výsledok bol priaznivý. Hráči, ktorí hrali za Colorado dlhšie, si nás začali všímať a pamätali si nás z predošlých výletov.

Svojským zážitkom Eurolanche Invasion IV boli dve súťaže, ktorých sme sa s Matějom zúčastnili priamo na ľade v Pepsi Center počas jednej z prestávok. Ďalší, pre mňa surrealistický moment. Stáť pred tisíckami fanúšikov na ľade tímu NHL. Matěj si obliekol na seba brankársku výstroj a mal chytať strely. Vyhral, ale už si nepamätám presne čo. Ja som v prestávke iného zápasu prevracal veľké pexesá a popritom sa šmýkal po ľade. Išiel som na to tou najhoršou taktikou, takže som obrátil správne asi iba jeden pár. Na jednom zábere je dokonca vidieť, že som len tesne pred utrpením zlomeniny členku. Napriek tomu mi organizátori súťaže darovali biely dres Colorada bez mena a čísla, ktorý som neskôr na oplátku venoval do súťaže pre členov Eurolanche. Nijako mi neprekážalo, že som na ľade predviedol hrozný, až trápny výkon. Američania nemajú v povahe zabávať sa na vašom neúspechu. Aspoň nie nahlas. Možno na Slovensku by ma ľudia vysmiali, v Denveri to bolo každému jedno. Hlavne, že sa niečo dialo na ľade. Pre nič za nič sa o USA nehovorí ako o krajine slobody. Samozrejme, že to má svoje hranice, aj úskalia, avšak všeobecný dojem každého účastníka Invasion bol len a len pozitívny. Na jednej strane existujú miestami nepochopiteľné pravidlá, ktorých sa musíte držať aj za cenu svojho života, na druhej strane vo vzduchu cítite akúsi slobodu, voľnomyšlienkarskú atmosféru.