Eurolanche

Nedá mi nepozrieť sa späť na rozhovor s Ryanom O’Reillym. Všetko sa začalo na letisku v Bratislave, kde jeho vtedajší klub Metallurg Magnitogorsk pristál. Na hráčov čakalo v štandardnej príletovej hale množstvo fanúšikov. Top atrakciou bol bez pochýb Jevgenij Makin. Pre mňa O’Reilly. Ako sme sa zbadali, spoznal ma a ja som tak mohol hráča Colorada Avalanche privítať doma, v Bratislave. Ďalší nezvyčajný moment. Dohodli sme sa na rozhovore, ktorý vznikol neskôr v hoteli, kde bol klub ubytovaný. Kto si spomína na tieto časy, vie, že vzťah O’Reillyho a Colorada bol napätý. Bol začiatok januára 2013 a O’Reilly sa s tímom nevedel dohodnúť na novej zmluve. Najhorší scenár predpovedal, že celú sezónu dohrá v KHL. V našom rozhovore som sa ho otvorene pýtal na jeho situáciu. Nevyhýbal sa odpovediam a vždy mi poskytol viac súvetí. Kto čítal medzi riadkami, pochopil, že atmosféra medzi ním a Denverom nebola ideálna. Rozhovor zožal v médiách obrovský úspech. Citovali nás kade tade. O’Reilly si dokonca svoju fotografiu, ktorú som vytvoril ja, neskôr dal na Twitter ako svoju hlavnú. Zvyšok jeho príbehu už poznáte. Do Colorada sa vrátil až po začiatku skrátenej sezóny potom, čo mu Calgary Flames ponúkli zmluvu ako obmedzene voľnému hráčovi a Avs ju museli dorovnať. Jeho osud sa spečatil po vypršaní tohto svojim spôsobom vynúteného a nanúteného kontraktu o dva roky neskôr. Odvtedy až do konca sveta budú fanúšikovia Colorada polemizovať, či mal odísť on alebo Duchene.

Pri tejto časti sa chcem poďakovať našim spolupracovníkom, ktorí sa len kvôli nám rozprávali s Paulom Stastnym v Nemecku, Mattom Ducheneom vo Švédsku a Gregom Mauldinom vo Švajčiarsku. Nebolo v mojich silách, aby som mohol chodiť po celej Európe.

NHL oznámila 12. januára koniec stávky. 7. marca sme už sedeli v lietadle smer Denver. Eurolanche Invasion V sa zorganizovala extrémne rýchlo. Kvôli lockoutu sme ani nemali na výber. Okrem mňa sa po tretíkrát pripojil Matěj a po prvýkrát podpredseda fanklubu Rudolf Šerý a Daniel Kollár. Daniel, pôvodom z východného Slovenska, sa do Bratislavy prepravil autobusom. Dopraviť sa k nám mu zabralo 10-12 hodín, teda viac ako let z Viedne do Washingtonu. Cestu sme oficiálne začali na malej autobusovej zastávke v Bratislave, odkiaľ chodí pravidelná doprava na viedenské letisko. Táto zastávka sa pre mňa stala symbolom viacerých Invasion. Veľké výlety poza oceán som začínal väčšinou práve tam, na malej, bratislavskej zastávke. Aký paradox.

Lety boli bez problémové. Nemuseli sme utekať a predbiehať ľudí na washingtonskom letisku ako pred rokom na Invasion IV. Hneď na druhý deň po prílete sme videli výhru Colorada 6:2 nad Chicagom Blackhawks. Nemohli sme si želať krajší vstup. Alebo že by áno? O dva dni sme totiž čakali v Pepsi Center na oficiálne otvorenie haly. Boli sme tam o dosť skôr, pretože sme si neuvedomili, že sa v USA posunul čas. Práve vďaka tomu sme v hale zazreli Joe Sakica. Zavolali sme na neho a on sa pri nás pristavil. Stretol som ho po druhýkrát v živote, naposledy predtým na Invasion III. Rozdal nám pár podpisov a vznikla ikonická spoločná fotografia, ktorá sa objavila na mnohých propagačných materiáloch a tiež v médiách. Po zápase so San Jose Sharks nás príjemne zaskočil prístup Joea Thorntona, ktorý sa s nami odfotil a podpísal jeho karty či fotky, aj keď sme mali na sebe dresy Colorada.

Úvodné dni v Denveri priniesli aj výkyvy počasia. Sneh striedalo takmer leto. Slnko napokon boj na zvyšok Invasion V vyhralo. Vyhrávalo aj Colorado. Z úvodných štyroch duelov uspelo v troch. Padlo iba proti Edmontonu Oilers, zahanbujúco 0:4. Práve na tento zápas sme si priniesli so sebou špeciálny, nami vyrobený baner, na ktorom stálo, že po zápase ideme autom do Minnesoty. Áno, naozaj sme po jeho skončení nasadli do prenajatej dodávky pre sedem ľudí a vyrazili smer Minnesota spoločne s naším kamarátom Nickom.

Zažili ste pekelnejšiu jazdu ako 14 hodín ísť stále rovno a okolo nič nevidieť? Rady našich známych z USA sa potvrdili. Trasa Denver – Minneapolis je najnudnejšia v celej Amerike. Za 14 hodín sme mali pár prestávok, jednu dlhšiu, celkovo sme najazdili 1500 kilometrov a prešli cez štáty Nebraska a Iowa. Našťastie sme sa striedali traja vodiči, čo nám transport uľahčilo.

Po príchode sme sa ubytovali v miestnom moteli, najedli a išli spať. Zaujímavejšie dianie nasledovalo na druhý deň, ktorý sme odštartovali v najväčšom nákupnom centre v USA Mall of America. Stovky obchodov, kolotoče priamo v jeho strede a nekonečné chodenie sem a tam. Neskôr sme si pozreli centrum mesta St. Paul. Až o niekoľko rokov na to som zistil, že bufet, ktorý ma v uliciach zaujal a okolo ktorého sme prechádzali poslúžil ako kulisa natáčania jednej scény v známom vianočnom filmeVšade samé zvončeky s Arnoldom Schwarzeneggerom v hlavnej úlohe. Osobne nás centrum neuchvátilo. Znovu sa potvrdilo, že Denver je jedinečný. O to viac sme túžili zdolať Minnesotu, ktorá sa v tom čase ešte len postupne stávala našim nenávideným rivalom. Z úplne posledného radu sme našich hnali vpred. Bezúspešne. Prehra bolela, ale na emócie nebol čas. Po zápase nasledoval rovnaký scenár ako v Denveri pred dvoma dňami – nastúpili sme do auta a vybrali sa späť domov. Tentoraz nám cesta zabrala iba 12 hodín. Svitanie nás zastihlo už keď sme vstupovali do štátu Colorado. Naskytli sa nám krásne výhľady a scenérie na okolité hory a prírodu. Bol to úžasný pocit vracať sa na miesto, ktoré nám už prirástlo k srdcu. Celí vyčerpaní sme vrátili auto do požičovne a vrátili sa na hotel, respektíve k Nickovi, kde som bol s Rudom ubytovaní. Nick nám aj pomohol vyriešiť problém s prasknutým čelným sklom. Niekde na ceste do Minnesoty sme totiž schytali kamienkom rovno do neho. Z malej štrbinky sa za hodiny jazdenia začala stávať väčšia a väčšia puklina. Mali sme obavy, aby počas jazdy sklo nepovolilo. Každopádne všetkým odporúčam priplácať si poistný balík, ak si požičiavate auto. V porovnaní s minulosťou sú dnes ceny neporovnateľne priaznivejšie a lacnejšie.

Invasion V bola výnimočná. Po prvýkrát sme sa pozreli do iného štátu v USA a po prvýkrát sme išli na hosťovský zápas Colorada. Po prvýkrát pokračovalo aj po skončení Invasion v Denveri. Nešli sme hneď domov, ale do Toronta. Po prvýkrát sme mali príležitosť spraviť si výlet rovno do susednej krajiny. Ako sa to podarilo? Pôvodne sme mali v Toronte ihneď prestúpiť na let smerom do Európy. Let však zrušili a presunuli nás na ďalší, o 24 hodín neskôr. Mohli sme si priať viac? Vďaka tomu sme mali jeden deň na spoznanie kanadskej hokejovej Mekky. Okrem centra sme navštívili Sieň slávy. Uvažovali sme aj nad vyhliadkou v CN Tower za 32 kanadských dolárov, ale nemali sme jednoducho už žiadne peniaze. Zamestnanci veže asi po prvýkrát uvideli turistov, ktorí sa po zistení ceny (ktorá z dnešného môjho pohľadu je úplne v pohode) otočili a odišli preč. Ale my sme fakt nemali peniaze nazvyš! Stalo sa vlastne to, čo na konci každej Invasion. Spočiatku príde každý do USA s veľkými úsporami. Mrhania sem a tam nie sú nič špeciálne. Rozhadzuje sa každý deň. Ako sa blíži posledný deň, tým sa zmierňuje tempo výletov, obedov, nákupov, až studňa raz vyschne. To sa stalo v Toronte, a preto sme CN Tower museli odignorovať. Ďalší deň sme sa bez komplikácií vrátili do Európy. Teda takmer bez komplikácií. Partia iných českých mladíkov pila po celý čas nočného letu pivo. Posádka lietadla bola z nej na nervy. Pristáť niekde na Islande, aby sme ich mohli vyhodiť, bolo to posledné, čo som si prial. Nočné mory sa nenaplnili.

Na konci sezóny 2012/13 sme si mohli povedať, že za lockout sme boli svojim spôsobom trochu vďační. Dostali sme sa blízko k našim hráčom, robili množstvo rozhovorov, zorganizovali ďalšiu Invasion a čo je najdôležitejšie, naše články a vyjadrenia od hráčov začali preberať americké a európske médiá. Pomaly sme sa začali dostávať do povedomia širokej verejnosti nielen ako fanklub, ale aj ako zdroj exkluzívnych informácií. V médiách sme sa začali vyskytovať toľkokrát, že som musel založiť na našej stránke špeciálnu sekciu, kde som sa všetky naše zmienky snažil sústrediť. Či už išlo o menšie weby, alebo celoštátne americké médiá, tlačené časopisy a noviny, každú jednu citáciu sme si vážili. Bol to zlomový ročník, vďaka ktorému sme si vybudovali meno, čo malo obrovský, pozitívny dopad na naše smerovanie do ďalších rokov.

Sezóna Colorada Avalanche: Skrátená sezóna bola divná. Takmer žiadne hráčske zmeny, zlý draft a posledná kvapka trpezlivosti pre všetkých. Po 48 zápasoch malo Colorado 39 bodov, čo znamenalo posledné miesto v Západnej konferencii a predposledné v NHL. Klubové bodovanie vyhral P.A. Parenteau. Po skončení ročníka dostal trénerský tím vyhadzov. Do klubu prišiel Patrick Roy a prezidentom sa stal Joe Sakic.