Kniha o Eurolanche (13.)
Eurolanche zverejňuje postupne celú knižku o svojej histórii na webe počas leta.Vynechal som svoj prvý zápas (2013/14)
Medializácia predošlých Eurolanche Invasion a ich pravidelné opakovanie dosiahli vrchol pred začiatkom sezóny 2013/14. Do Denveru okrem toho prišiel Patrick Roy, väčších právomocí sa dočkal Joe Sakic. Preto ani nebolo prekvapením, že sa Eurolanche Invasion VI zúčastnil dovtedy najvyšší počet účastníkov – šesť. Po druhýkrát za sebou cestoval Rudo, po dvoch rokoch sa do Denveru, po tretíkrát, vybral Norbert z Rakúska a po prvýkrát Aleš s Ondřejom z Čiech a Pavol zo Slovenska. Všetci sme sa streli 27. decembra na budapeštianskom letisku. Nie, podobné komplikácie s dopravou a s nájdením správnej haly ako na Invasion IV nenastali. Tentoraz na mňa osobne čakali iné nástrahy. Prvý náš let sa skončil v Paríži. Ďalší, do Minnesoty bol v pláne o pár hodín nadránom. Uvažovali sme, že prespíme na parížskom letisku. Keď sme videli, že nezostalo nič dlžné svojej povesti špinavého a nebezpečného miesta, zvolili sme možnosť B – ubytovali sme na letiskovom hoteli.
Skoro ráno sme sa vybrali späť na terminál. V odletovej hale som odrazu zbadal skupinku povedomých ľudí. Boli to dvaja americkí otcovia, o ktorých som posledné dva mesiace písal články ako vtedajší zamestnanec slovenských novín Nový Čas. Krátka odbočka: obaja Američania boli postupne ženatí so Slovenkou Máriou. S oboma mala spolu dvoch synov. Rozviedla sa s nimi a nechcela im dovoliť žiadny kontakt s ich deťmi. V roku 2012 sa nevrátila z dovolenky na Slovensku a odvtedy po nej pátrala FBI. Túlala sa po celej Európe. Bohvie, odkiaľ mala peniaze, aby si mohla dovoliť taký spôsob života financovať. Na jeseň 2013 sa mi dostal na stôl tento prípad. Napísal som o ňom veľa článkov, komunikoval s oboma otcami. Bola to moja prvá novinárska téma. Máriu nakoniec našli vo Francúzsku, blízko hraníc so Švajčiarskom. Deti jej súd zobral a pridelil do starostlivosti otcov. A práve ich spoločne s oboma deťmi som stretol na parížskom letisku! Pritom svoje letenky do Denveru som mal zakúpené dva mesiace predtým, než som sa o celom prípade dozvedel. Informovala o tom ináč aj televízia ABC v investigatívnej relácii 20/20, na ktorej výrobe som spolupracoval. Pri oboch otcoch som sa napokon zdržal, moja skupinka Eurolanche išla ďalej. Nakoniec sme sa stretli pri bráne do lietadla. Keď už sme sa dostali dovnútra, stáli sme na runwayi asi hodinu. Neviem, prečo sme meškali, ale som si istý, že všetci sme mali nervy. Čo ak nestihneme prestup v Minnesote?
Len čo sme sa mohli na Zemi po pristátí odpútať, vyskočili sme zo sedadiel, rýchlo si išli po tašky a utekali cez letisko k imigračnej kontrole. Prepáčte, že som trochu zaklamal. Ja a Pavol sme sa odpútali ešte skôr, než nám to bolo dovolené. Lietadlo sa len približovalo na stanovište. Vstali sme tak rýchlo, lebo naše príručné kufre boli úplne niekde inde, než sme sedeli. Letušky nás okríkli a povedali nám, že ak by sme to spravili v lietadle americkej spoločnosti, tak by nás zatkli. Čo sme mali robiť, keď na prestup nám zostávala jediná hodina? Spomienka na šialené cestovania sa mi vracala späť. Hlavne na Invasion I, keď sme let skutočne zmeškali. Ani vtedy nám hodina nestačila. Poučený, čo a ako robiť, som viedol skupinu správnymi uličkami a halami. Až sme všetci prešli cez vstupný pohovor do USA. Následne sme si mali zobrať veľké kufre a prehodiť ich na pás do lietadla, keďže sme dostali povolenie na vstup do krajiny. Kufre chodili postupne. Môj nebol nikde. Tí z našej skupiny, ktorí si svoje kufre našli, išli po ich znovu-odovzdaní do lietadla do Denveru. Odrazu som ostal pri páse sám. Do odletu zostávalo pár minút. Nevedel som, čo mám robiť. Môj kufor tam jednoducho nebol. Poskakoval som z miesta na miesto. Chodil od pása k pásu, dookola pásov a sem a tam. Ako blázon. Volal mi Norbert, že letuška chce už zatvoriť dvere do lietadla, tak či ma majú čakať. V priebehu ďalších sekúnd som sa rozhodol, že idem za nimi. Bežal som asi najrýchlejšie vo svojom živote. Vbehol som do lietadla a dvere sa za mnou zatvorili. Žiadny film, krutá realita. Počas behu som sa tak zadychčal, že som mal pocit, akoby som vnútorne krvácal. Ledva som si zvládol vypýtať pitie od letušky. Let som teda stihol v najposlednejšej chvíli, ale kufor som nemal. Presvedčil som sa o tom aj v Denveri. Všetci ostatní piati účastníci Invasion VI svoje batožiny dostali. Ja nie. Išiel som preto na reklamačné oddelenie, na ktorom mala službu dcéra českých prisťahovalcov, ktorá hovorila výborne po česky. Zákazník predomnou, ktorému hľadala stratenú batožinu z iného letu bol Slovák. Pomaly, ako by som začal hovoriť vtip Stretnú sa dvaja Slováci a dcéra českých emigrantov... Dohodol som sa na ďalšom postupe a letisko opustil bez milovanej batožiny.
V prípade vážneho záujmu o celé, farebné vydanie knihy vo formáte PDF píšte na eurolanche@eurolanche.com. Tlačená verzia je vypredaná.
Dôležitá rada – nikdy si nedávajte do veľkých kufrov cenné veci, neste si ich vždy v príručnej batožine. Ja blbec som svoj dres určený na podpisovanie hráčom, rovnako ako hokejové karty, fotografie a dokonca aj niečo pre ostatných účastníkov výletu nechal v stratenej batožine. Celé štyri dni som ju nevidel. Celé dva zápasy, t.j. dva pozápasové stretnutia s hráčmi som nemal nič na podpis. Bola to pre mňa katastrofa nepredstaviteľných rozmerov. Neustále som volal leteckej spoločnosti, ktorej pracovníkov som naháňal. Volal som im v domnienke, že aj z európskeho čísla je ich infolinka zadarmo, ako uvádzali. Vytriezvel som o dva týždne po návrate z USA, keď mi prišla faktúra na 550 eur. Len kvôli kufru. Pekné, nie? Navyše mi zamestnanci aerolinky nikdy nedávali poriadne informácie. Raz bol kufor tam, raz onam. Raz už bol dokonca na ceste. Až po nekonečných štyroch dňoch som sa vybral na letisko a kufor skutočne našiel. Takmer som sa rozplakal od úľavy. Na jeho vrchnej časti, na rúčke, bola pripevnená ceduľka s nápisom, že je to urgentné. Štvordňová urgentnosť? Nanešťastie som vtedy nemal veľké cestovateľské skúsenosti, a preto som nijako nevyužil práva, ktoré mi ako majiteľovi strateného kufra na tak dlhý čas prináležali. Teoreticky by som si mohol dať preplatiť výdaje za oblečenie, dostať nejakú ďalšiu kompenzáciu, no ja som sa na miesto toho uspokojil s malým hygienickým balíčkom leteckej spoločnosti. Kufor bol už každopádne doma a lov podpisov či rozdávanie našich propagačných materiálov sa mohli začať.
Posledné dni kalendárneho roka 2013 Colorado odohralo dva zápasy pred našimi očami, z ktorých vyhralo jeden. Po poslednom, silvestrovskom proti Columbusu Blue Jackets, sme sa ja, Rudo a denverský kamarát Nick vybrali do centra na kočovnom bicykli, ktorý viedol bicyklista. Preháňali sme sa pomedzi autá a napokon zakotvili spoločne s ostatnou výpravou v miestnom bare. Silvester bol o niečo komornejší, rovnako ako ohňostroj. Vo vzduchu však bola cítiť po polnoci látka, ktorá dovtedy bola všade nelegálna – marihuana. Colorado sa totiž v tú noc stalo prvým štátom USA, ktorý ju legalizoval. A verte mi, že v niektorých mestských častiach je cítiť aj dnes, keď sa mnoho Američanov sťahuje do Colorada práve pre tento dôvod. Neskôr podobný zákon schválili aj v iných štátoch USA. Po Novom roku pokračovala šnúra navštívených zápasov. Za 14 dní ich bolo až sedem pred vlastným publikom, čo je dodnes neprekonaný rekord v histórii projektu Invasion. Práve pre nabitosť duelov, keď sa hralo každý druhý deň, sme nemali šancu absolvovať väčšie výlety. Väčšinu času sme preto strávili v Denveri a jeho okolí, či chodili na tréningy. Nechýbala návšteva NBA a lakrosových zápasov či tradičného Red Rocks amfiteátra alebo prehliadka bejzbalového a futbalového (NFL) štadióna. Stretli sme sa s Janom Hejdom a množstvom amerických fanúšikov. A práve jedno z takýchto stretnutí sa nám stalo osudným. Až neskôr sme zistili, že jeden z našich hostí bol strojcom vírusovej nákazy. Postupne sme všetci v rámci výpravy Invasion VI začali odpadávať. Príznaky: horúčky, malátnosť, žalúdočná nevoľnosť. Nenašiel sa nikto, kto by nevracal. A to sme nebývali ani všetci spolu: štyria z nás boli na hoteli, ja s Rudom opäť u Nicka doma ako pred rokom.
Následky boli z pohľadu fanúšikov tragické. Takmer každý vynechal jeden zápas. Mne ušiel predposledný duel Invasion VI proti Ottawe Senators. Všetci vedia, aký som fanúšik Colorada Avalanche. Preto si viete predstaviť, ako mi asi bolo, keď som musel vynechať svoj prvý zápas v živote. Bolo mi tak zle, že mi to ani nebolo ľúto. Ďalšia rada: keď vám mami pchajú do kufru lieky, berte čo môžete. Vtedy som si nezobral po prvýkrát žiadne. A tak som aj dopadol.
Eurolanche Invasion VI sa pre mňa síce začala a skončila katastrofálne, program medzitým som si užil naplno. V jeden z mála voľných, nehokejových dní sme zavítali do štátu Wyoming, severne od Colorada, kde sme si pozreli hlavné mesto Cheyenne. Obýva ho iba 60 000 ľudí a celý štát je 49. najmenej obývaným v USA. Dominuje mu hlavne krásna príroda, čo sme v tej chvíli nemali čas oceniť. Cítili sme sa skôr ako v malom mestečku než v hlavnom meste. Všade navôkol nechýbali motívy kovbojského štýlu života. Zážitok ako zážitok. Ostatní chalani navštívili v deň mojich najväčších problémov stredisko Winter Park, ktoré si pochvaľovali rovnako ako hrob Buffala Billa s výhľadom na Denver, či mestečko Golden, do ktorého ich zaviezol Andy, náš starý- známy kamarát. Našťastie sa ich v posledných kritických dňoch Invasion ujal a robil im šoféra.
Samostatnou kapitolou Invasion VI bolo stretnutie so Scottom Parkerom, ktoré som s ním dohodol ešte pred príletom do Denveru. Ako je dlhodobo známe, je vlastníkom holičstva. V tom čase sídlil v Castle Rock, neďaleko Denveru. V útlom a esteticky zariadenom holičstve, kde mal aj tetovacie štúdio a malú, vlastnú sieň slávy svojej kariéry nás privítal bez najmenších problémov. V prítmí obývačky si zapálil cigaru. Bolo magické sledovať ho v atmosfére, ktorá pripomínala hororový film. Na konci rozhovoru nemohli chýbať vtipné fotky v štýle Parker ti ide dať na hubu.
Invasion VI ma osobne utvrdila v jednej podstatnej veci. Fanklub Eurolanche bol čoraz viac známejším v komunite fanúšikov Colorada Avalanche. Viac a viac z nich nás zastavovalo na ulici či v Pepsi Centre. Fotili sa s nami, želali nám pekný výlet. Uberali sme sa správnym smerom, čo nám pomohlo aj k publikácii vôbec prvého a doposiaľ jediného článku o Eurolanche Invasion na hlavnej webovej stránke Colorada Avalanche.
Na záver si neodpustím predpoveď z 1. januára 2014, ktorú napísal do denníka Pavol:
„Na Nový rok nás čakal voľnejší program. Po raňajkách sme pozerali na hoteli Winter Classic medzi Torontom a Detroitom. Zároveň sme diskutovali o tom, že do Denveru by sa takéto podujatie nesmierne hodilo. Zápas pod holým nebom s Red Wings by vypredal určite aj Mile High Stadium, na ktorý máme výhľad z hotela.“
Na to, aby sme sa dočkali vysneného podujatia, o ktorom sa v tom čase ani len nešpekulovalo, sme museli absolvovať ešte jednu Invasion.
Pri sezóne 2013/14 nesmiem a ani nechcem zabudnúť na ďalšie pamätné momenty. Nebola iba o šiestej Invasion. Hneď na jej začiatku, teda v lete 2013, sme v zostave piatich členov absolvovali stretnutie s Janom Hejdom v Prahe. Sprevádzal ho aj jeho agent z USA. Janovi som pripravil do rámu koláž jeho fotografií s nami za posledné roky a pridal som ďakovný text. Bol som totiž v tom, že má pred sebou poslednú sezónu zo svojho kontraktu a z Denveru pravdepodobne odíde. Našťastie ma vyviedol z omylu, ostávali mu dva roky. Darček si aj tak bez debaty zaslúžil. Vždy sa k nám správal príkladne, mohli sme sa ho pýtať na čokoľvek a keď bolo treba, zobral nás aj do šatne. Spomedzi všetkých česko-slovenských hráčov si k nám vybudoval najvrelejší vzťah. O to viac nás mrzelo, keď o spomínané dva roky naozaj skončil – a bol to koniec definitívny. Počas najbližších dní sme mali na webe len približne 20 článkov o ňom. O jeho kariére, o našich spoločných zážitkoch a nemohla chýbať ani uvítacia stránka, ktorá sa zobrazila každému, kto na web Eurolanche prišiel. Jane, Honzo, ešte raz ďakujeme za všetko.
To som však odbočil o celé dva roky dopredu. Ročník 2013/14 bol úspešný hlavne z mediálnej stránky. Už som spomenul článok o nás na webe Avs. Okrem toho o Eurolanche informoval najstarší slovenský týždenník Život, kde sme sa dokonca dostali na titulnú stranu prostredníctvom menšej fotografie. Titulok hlásal: Hokejový fanatik – Mladý Slovák založil jediný európsky fanklub Colorado Avalanche, cituje ho aj CNN. Neviem, odkiaľ CNN si zobrali. Určite som im to tak nereferoval. Pravdou bolo, že nás citovali ďalšie a ďalšie médiá, hlavne po úspešnej, lockoutovej sezóne plnej rozhovorov. Tie pokračovali aj v ročníku, ktorý opisujem. Vôbec prvým v danej sezóne bol rozhovor s Willom Butcherom, ktorý mal vtedy ešte len pred sebou úspešnú kariéru na University of Denver.
Eurolanche sa napokon dostal aj na televízne obrazovky. Slovenská športová televízia, DIGI Sport, si ma pozvala do diskusnej relácie, kde som o fanklube rečnil 20 minút. Ubehlo to síce veľmi rýchlo, dalo by sa hovoriť o zážitkoch donekonečna, ale aspoňže sme dostali priestor. Rovnako sa k nám zachoval časopis ProHockey, ktorý nám po druhý rok po sebe vydal článok o Invasion.
Našej siedmej sezóne v histórii by som dal prívlastok stabilita. Podarilo sa nám naďalej publikovať vlastné, exkluzívne materiály, zahraničné médiá si nás začali viac všímať, počet registrovaných členov narastal. Vďaka tomu sa z nášho webu www.eurolanche.com stala najčítanejšia fanúšikovská webová stránka o NHL v Čechách a na Slovensku.
Sezóna Colorada Avalanche: Zázračná sezóna, prvá pod vedením dua Roy & Sakic a prvá bez Milana Hejduka, ktorý skončil s hokejom. V prvej štvorke klubového bodovania skončili Matt Duchene, Gabriel Landeskog, Ryan O’Reilly a čerstvo draftovaný Nathan MacKinnon. MacKinnon, O’Reilly a Roy získali po konci sezóny individuálne trofeje, Varlamovi unikla len o vlások. Colorado vyhralo svoju divíziu so 112 bodmi, v Západnej konferencii skončilo na druhom a v celej NHL na treťom mieste. Play-off dopadlo veľmi nešťastne, keď Avs vypadli po siedmich náročných zápasoch s Minnesotou Wild.
Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
07/08/2018 - 14:37
