Kniha o Eurolanche (14.)
Eurolanche zverejňuje postupne celú knižku o svojej histórii na webe počas leta.Hlboké mrazy v Chicagu (2014/15)
Počet účastníkov Eurolanche Invasion VII znovu prevýšil predošlý ročník, čo sa stalo po tretíkrát za sebou. V poradí siedmeho výletu a piateho za päť rokov sa zúčastnilo osem členov v nezvyčajnom pomere – sedem Slovákov (ja po šiesty, Rudo po tretí raz, päť po prvýkrát) a jeden Rakúšan, ktorým bol už tradične Norbert. Rodák z dediny Hornstein pri Viedni cestoval do Denveru po piaty raz. Za toľko rokov a spoločne strávených dní sa už čo-to po slovensky naučil. Nielen vulgarizmy. Vďaka tomu sme mu často zvykli niečo povedať po slovensky a on to naozaj spravil. Kultúrna výmena ako vyšitá.
Zaujímavou súčasťou našej partie boli aj dve ženské fanúšičky. Síce sa Invasion III v roku 2010 zúčastnila vtedajšia Norbertova priateľka a dnes už manželka Tina, v tom čase sme ju do oficiálneho rozpisu členov nerátali. K tímu Invasion VII sa pripojili Stanka, manželka Juraja a Michaela, mladá hokejová fanúšička. Ak máme hovoriť v oficiálnej rovine, bolo to po prvýkrát, čo sa do skupiny pridali zástupkyne ženského pokolenia. Celá partia sa stihla spoznať ešte pred odletom do USA na v poradí šiestom stretnutí členov Eurolanche. Počas víkendu na severe Slovenska sme mali dostatok času na vzájomné spoznanie, a hlavne diskusie o tom, ako bude nadchádzajúci výlet vyzerať. Nechýbalo sledovanie zápasu Colorada a dokonca aj torta s nápisom Eurolanche Invasion VII a figúrkou hráča Avs. Od tohto momentu sme podobné stretnutia pred organizáciou Invasion začali organizovať vždy, keď sa malo ísť do Colorada. Bolo predsa len z môjho pohľadu lepšie, keď sa účastníci zájazdu videli prvýkrát skôr než na letisku a keď mali príležitosť oboznámiť sa so všetkým ohľadom výletu a predniesť svoje návrhy a nápady.
Odlietali sme opäť z Budapešti, rovnako ako rok predtým. Poučení dávnymi problémami sme sa možným komplikáciám s dopravou vyhli. Do maďarskej metropoly väčšina z nás dorazila posledným vlakom z Bratislavy do Budapešti. Odtiaľ sme išli na letisko vopred objednaným minibusom. Času sme mali dosť do rána. Spomienky z jednotlivých Invasion sa mi zlievajú už dohromady a tak neviem presne opísať, či sa v noci dialo niečo zaujímavé, ale pravdepodobne nie. Dalo by sa to opísať ako pokojné čakanie, kde vo vzduchu visela pozitívna nálada a nedočkavosť z toho, čo zažijeme spoločne ďalšie vyše dva týždne.
Ráno sme nastúpili do lietadla smerom do Bruselu. Odtiaľ osem hodín do Washingtonu. Nejakým spôsobom sme dostali letenky do zóny plus, kde sme mali dostatok priestoru na nohy. Dvaja z účastníkov leteli po prvýkrát v živote. Svoju premiéru zvládli bez problémov. Únava nás začala dobiehať v hlavnom meste USA, kde sa pre búrku náš let omeškal o hodinu. Čas čakania tak dosiahol hranicu piatich hodín. Stále lepšie, ako keby sme sa mali cez celé letisko hnať v štýle niektorých z predošlých výletov – a filmu Sám doma. Do Denveru sme prišli v poriadku, dokonca som dostal svoj kufor a situácia z minulej Invasion sa, chvalabohu, neopakovala! Pre každý prípad som mal všetky podstatné veci v príručnej batožine. Poučil som sa na sto percent. Z letiska sme sa na motel na denverskom predmestí Westminister dostali mikrobusom. A zaľahli do postele. Čas cestovania totiž dosiahol pre väčšinu z nás 35 hodín. Leteli sme spolu 14 hodín. Každý bol rád, že bol rád.
Premiérová nebola iba účasť dvoch dám,ale aj požičanie vlastných áut.Trvalo celých sedem Eurolanche Invasion než sme sa k takémuto kroku odhodlali. Osobne som za svojich vtedajších päť účastí videl z centra a blízkeho okolia Denveru dosť. Taktiež nebolo vhodné neustále zaťažovať našich amerických známych a spoliehať sa na ich voľný čas a odvoz. Hneď doobeda nasledujúceho rána sme si boli pre dve autá. Do jedného štyria, do ďalšieho štyria. Prvá výprava s vlastnými dopravnými prostriedkami sa mohla začať!
V prípade vážneho záujmu o celé, farebné vydanie knihy vo formáte PDF píšte na eurolanche@eurolanche.com. Tlačená verzia je vypredaná.
Hneď večer nás čakal zápas proti Chicagu Blachkaws, ktorý sa napokon skončil nešťastnou prehrou 2:5. Pred začiatkom duelu sme sa dočkali tradičného uvítania od fanúšikov, aj zamestnancov klubu. Počas jednej z tretín sme sa ocitli na veľkej kocke, kde so mnou moderátor Conor McGahey spravil rozhovor. Po zápase sme sa stretli s hráčmi Avs, vrátane Mariána Hossu, ktorý na nás narazil počas Invasion už po niekoľkýkrát. Práve počas tohto stretnutia, konkrétne, keď sa mu prihovoril Tomáš zo Žiliny, sa začala písať neskutočná historka, o ktorej si môžete prečítať viac v III. tretine v jeho fanúšikovskom príbehu.
Výhodu v podobe vlastného auta som chcel využiť maximálne. Preto naše kroky počas prvých dní za oceánom viedli tam, kde som sa za celé tie roky nepozrel ani ja. Nechýbal celodenný výlet do Skalistých hôr a národného parku, kde sme obdivovali krásne, slnečné počasie a nádhernú coloradskú prírodu. Zdržali sme sa v meste Colorado Springs, ktoré je známe ako tréningové centrum pre amerických olympionikov.
Nevynechali sme klasickú zubačku na Pikes Peak. Premiérovo sme sa dostali na prehliadku pivovaru spoločnosti Coors, ktorá je najväčším výrobcom piva v Severnej Amerike. Okrem toho, že prehliadka bola zadarmo, na jej konci sme mohli ochutnať viac druhov amerického piva. Svojskú atmosféru malo taktiež múzeum vlakov. Bolo čo pozerať, jazdili sme o sto šesť. Pri zdolávaní väčších vzdialeností sme si uvedomili, že bez auta sa už nikdy v budúcnosti nezaobídeme. Denver je špecifické americké mesto. Nie je zahustené, ako svetové metropoly typu New York či Los Angeles, a taktiež nemá rýchlu verejnú dopravu v štýle metra. Je skôr rozťahané, za čo môže aj okolitá príroda a nekonečné kopce, hory, pláne. V Denveri a celých USA ľudia okrem toho chápu vzdialenosti úplne inak ako my v Európe. Hodina cestovania smerom tam je pre nich dennou rutinou. Desať a viac hodinové šoférovanie za výletom či za prácou je maličkosťou. Amerika je obrovská. Má veľké hamburgery, jedlá, nápoje, cesty, hotely, proste všetko.
Na prelome rokov 2014/2015 len tak ľahko nezabudnem. V posledný deň roka 2014 sme videli výhru Colorada nad Philadelphiou v pomere 4:3. Svojim prvým gólom v NHL sa presadil Chorvát Borna Rendulič, s ktorým sme mali a máme dlhodobo dobré vzťahy.Počas čakania na hráčov sme sa navyše dočkali Patricka Roya, ktorý sa nezvykne s fanúšikmi moc fotiť či im rozdávať podpisy. Po pravde, vždy keď okolo nás prechádzal na po-zápasovú tlačovú konferenciu, sklonil hlavu a išiel ďalej. Už na Invasion VI, keď bol na striedačke prvý rok, sme na neho skúšali všelijaké triky. Obzrel sa iba, keď započul francúzštinu jedného z našich členov. No v ten deň, na Silvestra 2014 skutočne za nami prišiel. Skoro som ho od radosti objal. Nechýbala fotka a podpis na jeho dres, ktorý som si kúpil špeciálne na túto príležitosť. Po tomto zážitku sme sa presunuli na motel, kde sme v rýchlosti oslávili Nový rok. Na väčšiu oslavu nebolo času, keďže presne na Nový rok sme vstávali o šiestej hodine ráno! Kto kedy videl, aby sa 1. januára vstávalo tak skoro? Však vtedy sa väčšinou chodí do postele, ak práve nie je niektorý z večierkov práve vo svojej polovici.
Naše novoročné plány mali jeden hlavný cieľ – mesto Aspen. Svetoznáme zimné stredisko, ktoré je prechodným domovom pre množstvo hollywoodskych celebrít. Viac ako trojhodinová cesta nám dala zabrať. Samotné mesto malo svoju atmosféru, skočili sme do suvenírových obchodov, ale to bolo tak všetko. Ak teda nemáte v pláne lyžovať, nemerajte tam zbytočne cestu. To radšej ukončite svoju jazdu o hodinu skôr. Práve tadiaľ sme sa vracali späť. Glenwood Hot Springs, teda horúce kúpele. Vonku mínus osem stupňov Celzia. Rýchlo prebehnúť zo šatne a vrhnúť sa do veľkého, vyhriateho bazéna. Na niektorých miestach bola voda neznesiteľne teplá. Na okolí hory, sneh, krásne Colorado. Obrovský zážitok a to sa rok 2015 len začal!
Cestou späť do Denveru sme zažili aj jeden nevšedný zážitok, o ktorom som doteraz nikde nepísal. Boli sme hladní, už to trvalo niekoľko minút čo sme počas jazdy na rýchlostnej ceste hľadali vhodné občerstvenie. Nakoniec sme zabočili smerom k viacerým reštauráciám. A tam sme si sadli do čínskeho bufetu. To, čo sa dialo ďalšie minúty pripomínalo frašku. Z personálu nám po anglicky nikto nerozumel. Na jedlo sme museli ukazovať v jedálnom lístku. Nakoniec vegetariánka Michaela dostala mäsité jedlo. Všetko chutilo divne. Žiadne dolievanie nealkoholických nápojov zadarmo ako na 99 percentách miest v USA. Plechovka za niekoľko dolárov a basta. Žiadna starostlivosť o zákazníka. Obsluha bez slova zobrala taniere. Vegetariánke odmietla uznať reklamáciu. Napokon sa domáhala veľkého sprepitného.Nahádzali sme im tam niekoľko dolárov, asi ich zopár chýbalo a odišli preč. Neboli by sme to my, ak by sa nám v strede ničoho nepodarilo vybrať tú najhoršiu reštauráciu v Colorade.
Pri Invasion VII mi medzi prvými konotáciami napadne počasie. Hádam nikdy nebolo tak zlé ako vtedy. Takmer každý deň snežilo, slnečných dní bolo málo a to ich má Denver v priemere 300 za rok. O neduhoch prírody sme sa presvedčili na celodennom výlete do širšieho okolia Denveru. Deň sme začali prechádzkou pár kilometrov južným smerom v horách pri luxusných chatkách. V tom sa objavila taká snehová fujavica, že sa pomaly ani nedalo šoférovať. Mrazila nás predstava, ako budeme zvládať prevýšenia na diaľniciach v Colorade, ktoré sú veľké a dlhé. Bez reťazí asi ťažko. Napriek zlým prognózam som si stál za svojim plánom. Túžil som vidieť mestečko South Park, ktoré sa nachádza 125 kilometrov od Denveru. Polovička z našej výpravy sa chcela vrátiť a tak sme sa rozdelili na dve skupiny. Som rád, že som prežil. Na viacerých úsekoch smerom do South Parku sme museli ísť krokom. Zdolávali sme vysoké prevýšenia, horské, neupravované cesty, či dopravné kolapsy v niektorých malých mestečkách. Paradoxne, dobré počasie nás čakalo v meste Alma, ktoré je známe ako najvyššie položené obývané miesto v celom USA (3 158 m). Mal som čo robiť, aby som vozidlo udržal na ceste. Šmyk som videl v každej zákrute. Bola to obrovská zodpovednosť. Napokon po viac ako dvoch hodinách sme prišli do South Parku. Smiech nás prešiel. Nič tam nebolo. Jediný otvorený obchod ponúkal priemerné suveníry, medzi ktorými bolo zopár s odkazom na známy kreslený seriál pre dospelých. Susediace opustené mesto so starými budovami z amerického západu bolo zatvorené. Čo teraz? Nič. Späť do Denveru. Sneh síce ustal, ale tesne pred hlavným mestom štátu Colorado sme uviazli na jednom z množstva kopcov. Na rozdiel od väčšiny miestnych, ktorí majú na autách pohon všetkých štyroch kolies, sme takú vymoženosť nemali. Hodinu sme sa pokúšali zdolať pár metrov. Napokon sa nám to podarilo a v zdraví sme sa zvítali so šťastlivcami, ktorí sa pred niekoľkými hodinami rozhodli vrátiť na motel.
Invasion VII priniesla aj štandardné a overené aktivity z posledných rokov. Okrem mňa sa všetci zúčastnili zápasu NBA. Pozreli sme si Pepsi Center na prehliadke pre verejnosť. Zavítali sme do amfiteátru Red Rocks. Videli sme niekoľko coloradských tréningov. Absolvovali sme stretnutia s Milanom Hejdukom a Janom Hejdom. Nechýbalo posedenie so spevákom hymny Jakeom Schroederom, ktorý nám dokonca doniesol na ukážku prsteň, ktorý dostal za výhru Stanley Cupu v roku 2001 – a to si píšte, že sme si ho vyskúšali. Ináč toto stretnutie sa odohralo v reštaurácii Country Buffet, vzdialenej asi tristo metrov od nášho motela. Už prvý deň sme si všimli, že je blízko nás a navyše za lacné peniaze ponúka nekonečné stolovanie. Krása. Zavítali sme tam viackrát a iba jediný raz bolo jednému z nás veľmi, veľmi zle. A komu? Vegetariánke Michaele!
Najväčšou udalosťou Eurolanche Invasion VII bol dvojvýlet. V strede nášho pobytu v USA sme sa po prvýkrát v histórii Invasion rozdelili a premiérovo navštívili ďalšie americké mestá. Rudo, Braňo a Tomáš odleteli na tri dni do San Francisca, ja s Norbertom sme leteli do Chicaga. Zvyšok posádky zostal v Denveri, kde mal oddychovo-individuálny program, predovšetkým v centre, keďže autá boli registrované na mňa a Tomáša.
V Chicagu sme s Norbertom bývali vo vysokom mrakodrape u jeho kamaráta z Rakúska, ktorý v tom čase študoval na miestnej univerzite. Takmer sme nestihli let z Denveru pre veľké dopravné zápchy a minutie správnej odbočky. Doslova sme utekali z veľkého parkoviska na terminál. Na letisko v Chicagu po nás prišiel Slovák Mário, známy hokejový fanúšik, ktorý už viac ako 20 rokov žije v Chicagu. Po večeri v slovenskej reštaurácii nastalo niekoľkohodinové čakanie na Norbertovho kamaráta, ktorého lietadlo malo pre búrku veľké meškanie. Dočkali sme sa.
Nasledujúci deň sme si okrem bazéna a sauny v mrakodrape užili samotné Chicago. Navštívili sme Willis Tower, Michiganské jazero a známu fazuľu, t.j. Cloud Gate. Ochutnali sme klasickú chicagskú pizzu, ktorej jeden trojuholník je hrubý ako jeden veľký hamburger. Asi aj preto nám čašník povedal, že dve stredné pizze obaja nezjeme. Veď sme nakoniec nezjedli ani najmenšiu!
Chicagojeveľkéasympatickémesto,ktorémunechýbaatmosféra.Veľké mrakodrapy,tesné uličky,nadzemná dráha.Ako z filmu.Film rozhodne nebol zápas, pre ktorý sme do Chicaga prišli. Večer sme sa presunuli do United Center. Úvodná, fantastická atmosféra sa nakoniec pretransformovala do tradičného, pokojnejšieho amerického fandenia. Miestni fanúšikovia nás ničím neuchvátili. Za to nás uchvátil Varlamov. Z takmer posledného radu sme sledovali najlepší zápas jeho doterajšej kariéry, v ktorom prekonal rekord NHL. Pri výhre 2:0 zlikvidoval neskutočných 54 striel súpera. Konečne sme si tak užili prvú výhru Colorada na cudzom ľade, keďže premiéra v Minnesote na Invasion V nebola úspešná.
Jedinou nevýhodou pobytu vo Veternom meste boli obrovské mrazy. V istom bode nášho krátkeho, trojdňového výletu dosiahli neskutočných mínus 30 stupňov Celzia. Školy zostali zatvorené, ľudí vonku ubudlo. Všade ľad, rovnako zamrznuté bolo aj Michiganské jazero. Sem tam sneženie. Chvalabohu, minimum vetra, lebo to by sme v opačnom prípade nemali šancu vydržať.
Kruté podmienky boli v opačnom kontraste toho, čím si tri dni prechádzali Rudo s Braňom a Tomášom.V San Franciscu mali príjemných 17 stupňov. Rudo si na výlet spomína po rokoch nasledovne:
„Keď som sa chystal na svoj tretí výlet do Spojených štátov amerických, povedal som si, že už musím konečne navštíviť moje vysnívané San Francisco. Nechýbalo veľa a nemuseli sme vôbec odletieť. Colorado zasiahla 4. januára silná snehová búrka, veľa letov bolo zrušených. Keď sme prišli na letisko 5. januára, bolo už krásne slnečno. Neďaleko nášho hotela bol bejzbalový štadión a Oakland Bridge. Zároveň sme navštívili Downtown a Čínske mesto. Na druhý deň sme sa bicyklami previezli cez Golden Gate Bridge, išli na slávnu Lombard Street a zviezli sa pozemnou lanovkou. Boli to skvelé dni a miestna krása nás natoľko zaujala, že sa tam určite raz vrátime.“
Colorado Avalanche napokon počas Eurolanche Invasion VII vyhralo päť zo siedmich zápasov a zostalo tak verné tradícii, že v prítomnosti európskych fanúšikov sa iba vyhráva. Nebolo to teda po prvýkrát, keď nám zamestnanci klubu a fanúšikovia hovorili, aby sme v Denveri zostali dlhšie. Vraj sme všetkým priniesli šťastie. Kiežby sme si to mohli dovoliť. Perličkou na záver výletu môže byť počet kilometrov, ktoré sme najazdili v priebehu dvoch týždňov – vyše tri tisíc. Nemusím písať, že išlo o vtedajší absolútny rekord Invasion.
11. januára 2015 nastal čas odchodu. A aj čas problémov. Tomáš sa na svojej prvej Invasion oddal takým nákupom suvenírov a outletových tovarov, že si musel kúpiť druhý kufor. Respektíve sadu kufrov. Jeden z nich mi predal za symbolickú cenu, keďže aj ja som zostal verný svojej povesti. Na naše prekvapenie nám letecká spoločnosť dovolila mať dva veľké kufre do batožinového priestoru lietadla bez poplatkov. Mne dokonca zobrali bez problémov hokejku v obale, ktorú som si kúpil v Denveri a nechal podpísať od celého tímu. Siedma Invasion sa tak skončila šťastne. Nikdy predtým, ani potom som z Colorada nebral toľko nových vecí a tašiek. Spočítané spolu, mal som jeden klasický veľký kufor, dva menšie, hokejku, asi päť igelitiek, dve bundy na sebe a ďalšiu bundu v ruke, v ktorej rukávoch boli ďalšie suveníry – a z času na čas mi počas presunov na letisku vypadávali na zem.
Po skončení Invasion VII nás veľmi potešil článok zverejnený v časopise ProHockey. Zatiaľ čo pri predošlých dvoch Invasion V a VI išlo o klasický list čitateľa, pri Invasion VII to bol už riadne graficky upravený, samostatný článok. Veľkým, naozaj veľkým bonusom bolo, že ako jednostranová verzia vyšiel aj vo fínskej a švédskej mutácii časopisu. Obrovskú radosť sme neskrývali z článku, ktorý vyšiel po prvýkrát v tlačenej verzii denníka Denver Post pod názvom Fanklub Eurolanche putuje, aby videl Avs. Autorom bol americký novinár Terry Frei, ktorý nás pozná už roky.
V sezóne 2014/15 som si stihol ešte pozrieť priateľský zápas vo Viedni medzi Rakúskom a Kanadou, kde nechýbali Matt Duchene, Tyson Barrie, Nathan MacKinnon a Ryan O’Reilly. Pre posledného menovaného to boli finálne zápasy jeho kariéry ako hráča Colorada Avalanche. Tím Kanady následne na riadnom turnaji dominoval nevídaným spôsobom a vyhral celkový titul.
Web Eurolanche.com fungoval naplno a denne prinášal aspoň tri články v slovenčine a češtine. Atraktívnymi boli naďalej exkluzívne rozhovory. Zaujímavým boli určite rozhovory s Pavlom Zachom (o ktorom som dúfal, že si ho Colorado vyberie na drafte, ale nakoniec ho Devils predbehli) a Jesseom Winchesterom. Interview s Winchesterom vzniklo v lete 2014, ešte predtým, než si na seba obliekol dres Colorada. Všetci vieme, ako to s ním nakoniec dopadlo. Počas jedného z prípravných zápasov utrpel vážny otras mozgu a už si nikdy hokej nezahral. Celé dva roky bol len formálnou súčasťou Avalanche, než mu oficiálne vypršala zmluva. Náš rozhovor s ním bol tak jediným, ktorý bol kedy počas tých dvoch nešťastných rokov publikovaný. Ako totiž znie interné pravidlo tímu spod Skalistých hôr, zranení hráči nemôžu nijako s médiami komunikovať.
Sezóna Colorada Avalanche: Síce odišiel Paul Stastny, no prišiel Jarome Iginla. Vyzeralo to, že Colorado bude znovu útočiť na play-off a možno aj vyššie ciele. Debut v NHL zažil brankár Calvin Pickard. Posledné miesto v Centrálnej divízii s 90 bodmi bolo veľkým sklamaním, ktoré nikto z fanúšikov nečakal.
Reklamná prestávka: Patálie s mojou batožinou
Tí, ktorí boli so mnou v Denveri viackrát vedia o dvoch istotách: zem je guľatá a že cestou späť do Európy budem mať problémy s nadváhou batožiny. Za celých mojich osem účastí na Invasion sa nestalo, aby som nemal nadváhu. Prečo mám toľko vecí? V prvom rade mám o niečo ťažší kufor ako väčšina z účastníkov. Je mohutný, plastový a sám o sebe váži dosť kíl. Je to záruka bezpečnej prepravy cenných vecí pre mňa, mojich blízkych a iných členov Eurolanche. Veď raz som videl, ako kufor padol z výšky niekoľkých metrov keď ho nakladali do lietadla a nič sa nestalo ani skleneným veciam. V druhom rade nakupujem suveníry nielen pre seba, ale aj pre svojich blízkych, ktorí ich chcú vždy dosť. A v neposlednom rade sú to suveníry, ktoré dávam do súťaží Eurolanche a ako odmenu pre našich najaktívnejších členov/redaktorov. Na prvej Invasion som za nadváhu platil 150 dolárov za tri kilá – po prvý a poslednýkrát. Ako sa mi to darí? Všetky ťažké veci ako napríklad papierové materiály, puky či magnetky som si začal dávať do príručnej batožiny, ktorej váha sa tak často neváži a s British Airways je pre ňu určené maximum až 23 kíl, čo určite nedosiahnete. Často mám aj ruksak, kde putujú ďalšie veci, aj keby nemali. A keď sa nedá inak, mám igelitové tašky, akože s nákupmi z letiska.
Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
10/08/2018 - 14:39
