Kniha o Eurolanche (15.)
Eurolanche zverejňuje postupne celú knižku o svojej histórii na webe počas leta.Las Vegas a splnené sny (2015/16)
Každá Eurolanche Invasion je svojim spôsobom splneným snom pre jej účastníkov. O tom, že si pozrú raz naživo hokej Colorada Avalanche snívajú roky. Mnohým sa to, bohužiaľ, nikdy nesplní. Ostatní môžu byť šťastní a ak chcú a majú na to možnosti, využívajú aj ďalšie príležitosti vracať sa do Denveru a plniť si sny opätovne. Aj o tom bola Eurolanche Invasion VIII. Ak tí členovia fanklubu, ktorí sa do USA vrátili viackrát vrátane mňa nikdy nezabudnú na jeden z výletov, bude to navždy ôsma Invasion.
Jej špecifická história sa začala písať už 24. januára 2015, kedy NHL oznámila organizáciu zápasu pod otvoreným nebom v rámci tzv. Stadium Series medzi Coloradom Avalanche a Detroitom Red Wings na bejzbalovom štadióne Coors Field v Denveri. Podujatiu malo deň predtým predchádzať stretnutie veteránskych výberov oboch tímov, t.j. Alumni Game. Oba zápasy boli na programe až koncom februára 2016, teda viac ako rok po prvotnom ozname. Navyše, Eurolanche Invasion VII sa skončila iba pred dvoma týždňami. Nám to neprekážalo. V momente potvrdenia podujatia bolo všetko jasné – do Colorada sa vraciame aj o rok.
Invasion VIII prekonala tak pomyselné rekordy dávno predtým, než sa začala. Jej organizácia totiž odštartovala v spomínaný januárový deň. Do pár týždňov sa nazbierala skupinka 12 (!) členov Eurolanche, ktorí vedeli, že si najväčšie hokejové legendy oboch klubov nechcú nechať ujsť. Kto by odolal stretnutiam s Petrom Forsbergom, Valerim Kamenskym či Rayom Bourqueom? Všetko hráči, ktorí sú rozlietaní po celom svete a spolu sa stretnú málokedy. A keď sa majú dokonca stretnúť priamo v Denveri, niet lepšej príležitosti. Vlastne išlo asi o prvú a poslednú šancu vidieť zlatú zostavu z oboch výherných rokov 1996 a 2001 pokope na jednom mieste. Zanietenosť a rozhodnosť prihlásených fanúšikov sa utvrdila tým, keď mi na jar 2015 začali posielať peniaze na zakúpenie lístkov na tento dvojzápas. Od začiatku bolo zrejmé, že nepôjde o obyčajný duel, na ktorý nám bude stačiť kúpiť si lístok pár minút pred jeho začiatkom.
Predtým, než sme mohli Invasion VIII potvrdiť, museli sme si byť istí, že sa na oba čarovné zápasy dostaneme. V tom čase sme netušili, kedy sa do predaja dostanú lístky pre verejnosť. Až neskôr vyšlo najavo, že predpredaj sa začne v postupných vlnách v auguste. Najprv sponzori, potom jednotlivé druhy držiteľov pernamentiek a štandardní fanúšikovia až na samý koniec, čo znamenalo napokon prelom septembra až októbra. Spočiatku NHL tvrdila, že tým fanúšikom, ktorí si nekúpia pernamentku aspoň na časť riadnej sezóny, nebude garantovať, že ostanú nejaké voľné lístky. Zachvátila nás panika. Nemohli sme čakať na to, keď by sme sa dostali na rad niekedy na jeseň. Boli by to mesiace neistoty a ďalších obáv plynúcich z drahších leteniek a ubytovania. Musel som nájsť riešenie, ktoré neprichádzalo. Oslovil som všemožné zdroje, vrátane samotného klubu, no odpoveď bola vždy rovnaká – je to podujatie NHL a my s tým nemôžeme nič robiť. Boli sme bezradní. A aj ak sme verili v to, že nejaké lístky pre nás zvýšia, počítali sme, že nám ponúknu najhorší výhľad. Prvú povinnosť sme si splnili bleskovo. Peniaze za odhadovanú sumu za lístky som mal od každého účastníka na svojom účte. Už si len nájsť cestu...
Prišiel august a my sme sa nikam nepohli. Vonku bolo na nevydržanie. Pamätám si aj po takom čase, že bolo naozaj nehorázne teplo. V našich hlavách bola zima. Myšlienkami sme boli stále pri hokeji a zápasoch, o ktoré sme nemohli prísť. Predpredaj pre sponzorov sa začal včas, keď som na odporúčanie jedného amerického fanúšika kontaktoval človeka, ktorý mal prístup k lístkom. Niektorým z mojich známych takto už stihol pomôcť, a preto som sa odhodlal využiť tiež jeho služby, aj keď za poplatok. V hre neboli iba moje peniaze, ale peniaze ďalších 11 ľudí. Ak by bol podvodník, bol by to koniec Eurolanche a Eurolanche Invasion VIII. Našťastie sa tak nestalo. O pár minút mi prišlo na e-mail potvrdenie od oficiálneho predajcu lístkov. Aj ich dodanie bolo špecifické. Žiadne také, že by sme si lístky vytlačili doma. Každý lístok bol vytlačený na tvrdom papieri v luxusnom štýle. NHL ich preto až neskôr začala všetkým posielať domov. Spoľahol som sa na Nicka, ktorému začiatkom roka 2016 prišli domov do Denveru. Dovtedy sme tŕpli, či nás naozaj niekto neoblafol. Letenky a ubytovanie sme mali už od septembra vybavené.
Ešte predtým, než sme mohli odletieť do USA, čakalo na nás spoločné stretnutie. Osobne som poznal iba dvoch z účastníkov ôsmej Invasion. Poučený z minulosti som apeloval, že je dobré stretnúť sa prvýkrát pred odletom a na mieste prebrať nevyhnutnosti s ním späté. Za cieľ sme si vybrali Prahu, do ktorej to mala väčšina z nás takmer rovnako ďaleko. Teda až na Roberta z Nemecka, ktorý cestoval celých 11 hodín autobusom. Obdivuhodný výkon, ak si vezmete, že štandardné lety z Európy do Denveru trvajú do desať hodín.
V českej metropole sme sa nakoniec stretli deviati. Boris, taktiež Nemec, náhle odvolal svoju účasť pre zdravotné problémy. Alex to mal zo Švajčiarska veľmi ďaleko. Martin z Bratislavy bol pracovne odcestovaný. Všetkým absentérom som napokon potrebné inštrukcie prerozprával neskôr cez Skype. Priamo na mieste sme zažili veľa zábavy. Po asi dvojhodinovej diskusii ohľadom Eurolanche Invasion VIII a zodpovedaní množstva otázok sme navštívili večernú Prahu. Na izbách sme hrali hru NHL na Playstatione,obraz sa premietal na stenu vďaka projektoru.Neskôr sme si pozreli zápas Colorada, ktorý sa skončil prehrou – ako sa nám na podobných stretnutiach členov fanklubu stávalo pravidelne. V sobotu sme sa znovu prechádzali po Prahe a v nedeľu sa každý pobral svojou cestou. Veľmi dobre si na cestovanie spomínam. Do Prahy som išiel autom cez Viedeň, kde som vyzdvihol Norberta. Trvalo to celú večnosť, hádam šesť- sedem hodín na miesto tri a pol, ak by som išiel priamo z Bratislavy. Už som mal toho pokrk. Cesta späť smerovala priamo do Bratislavy. Okolitá príroda popri českej diaľnici bola zasnežená ako z rozprávky. Vianoce boli predo dvermi. Moja vlastná rozprávka písala svoje prvé strany. Už len tri mesiace a uvidím naživo svoje veľké idoly z detstva.
Nemusím asi príliš zdôrazňovať, že čakanie na deň odletu bolo otravné. Za toľko účastí na Invasion som sa síce naučil trochu sa od nedočkavosti odosobniť, lenže Invasion VIII bola špecifická. Colorado a Detroit postupne oznamovali aké legendy sa zúčastnia zápasu veteránov. Na druhej strane sme sa rovnako tešili na klasický duel, v ktorom sme chceli vidieť nenávideného rivala na kolenách. Čakanie som si okrem organizačných záležitostí vypĺňal prípravou obsahu pre náš nový sesterský web StadiumSeries.Eurolanche.com, ktorý sme spustili v novembri. Tak významná udalosť si jednoducho zaslúžila samostatný web. Postupne sme naň sústredili všetky články týkajúce sa slávnostného víkendu. Nechýbali fotografie z mojej predošlej návštevy/prehliadky bejzbalového štadióna. Najviac mi dalo zabrať rozsiahle spracovanie histórie rivality medzi oboma klubmi. Hlavným zdrojom mi bola kniha Adriana Datera s názvom Blood Feud. Dôraz som kládol tiež na históriu zápasov pod holým nebom v rámci svetového hokeja. V neposlednom rade bola určená špeciálna sekcia len pre oba zápasy, do ktorej po ich odohraní pribudli detailné reportáže a štatistiky. A aby toho nebolo málo, na web sme pripravili okno s vlastným online prenosom z Invasion VIII. Nešlo o klasické okno embedované/vložené z Twitteru, ale vlastný, samostatný systém. Ôsma Invasion tak bola rovnako jedinečná ako celé podujatie – poskytovala spravodajstvo v najrozšírenejších formách.
Ráno 24. februára 2016 sme sa konečne dočkali. Na viedenskom letisku sme sa stretli 11, Alex cestoval zo Švajčiarska sám. Let cez Viedeň do Denveru bol bezproblémový. Pohodlie, rýchlosť, minimum čakania. Tak to má byť. A nie žiadne naháňačky na pokraj odpadnutia. Po prílete sme sa rýchlo presunuli do autopožičovne. Nebrali sme dve či tri autá ako pred rokom. Prenajali sme si rovno celú dodávku pre 12 ľudí. Keďže by sme sa všetci do nej s kuframi nezmestili, na pomoc prišiel Nick. Rýchlo sme sa následne začali presúvať na hotel. Do prvého zápasu, proti San Jose, zostávali necelé tri hodiny. Doprava viazla, kolóny boli všade. Nakoniec sme to dali len tak-tak. Ubytovali sme sa a rýchlo vyrazili na hokej. Na kocke nás vyspovedal Conor McGahey, nezmeškali sme ani pozdravy so starými priateľmi či už spomedzi fanúšikov alebo zamestnancov klubu a arény. Počas jednej z prestávok sme sa stretli s Billom Priceom, šéfredaktorom NHL.com. Billa zaujala Invasion VIII, o ktorej som mu poslal e-mail pred jej začiatkom. Podobné e-maily som začal posielať takmer 300 novinárom a iným dôležitým ľuďom pred pár rokmi. Píšem ich pár ročne. Týkajú sa hlavných akcií organizovaných Eurolanche a veľkých míľnikov. Ide v podstate o naše tlačové správy. Ako sa ukázalo, mali svoje opodstatnenie. Bill s nami stihol spraviť rozhovor, z ktorého čerpal do svojho článku Európsky fanklub Avalanche je pripravený na akciu. Naozaj sme sa dostali na NHL.com! Prvý deň bol fantastický.
Pôvodne sme sa na druhý deň po prílete mali presunúť na celodenný výlet do Skalistých hôr. Väčšina chalanov bola proti, teda hlavne tí deviati, ktorí boli na Invasion po prvýkrát. Hlas ľudu rozhodol, že žiadna príroda sa konať nebude. Chceli nakupovať! Nerozmysleli si to ani po mojich opatrných varovaniach s odkazom na pamätnú Invasion V, keď sme v podobnom duchu hneď na druhý deň minuli takmer všetky peniaze. Čakali na nás klasické zastávky – Walmart, čo je obdoba nášho Tesca, tímový obchod Altitude Authentics v Pepsi Center, tímový obchod Denveru Broncos a obchod Bill’s Sports Collectibles. Je zvykom, že v poslednej predajni otvárajú mnohí ústa. Jej súčasťou sú desiatky tisíc kariet, magazínov, odznakov, pukov, mnoho postavičiek, historických artefaktov a mnoho, mnoho, mnoho ďalšieho súvisiaceho so všetkými hlavnými americkými športmi. Je to niečo, o čom sa nám v našom regióne môže snívať. Aj tam nás už veľmi dobre po toľkých rokoch poznajú. Práve v tejto predajni sme kúpili dve vlajky a 75 malých magnetiek s logom Colorada. Vlajky som pripevnil na dve predné okná, magnetky sme rozmiestnili po celom aute. Pripojili sa tak veľkým magnetovým tabuliam, ktoré som si zobral so sebou po prvýkrát v histórii Invasion.
Dve z nich oznamovali, že sa práve koná Eurolanche Invasion (s www odkazmi na naše weby), ďalšia predstavila samotný fanklub a posledná bola veľkým logom Eurolanche. Ak už hovorím o aute, tak musím povedať, že sa mi ťažko zvykalo šoférovať takú kravu pre 12 ľudí. V USA vám na to postačuje klasický európsky vodičák typu B. Trvalo mi pár dní, než som sa naučil správne zabáčať a radiť sa pred iné autá. Potom to už nebol pre mňa žiadny problém.
Poobede prvého dňa sme sa presunuli do centra Denveru, pred jeden z luxusných hotelov. Práve tam boli ubytované oba veteránske tímy, ktorých čakal zápas nasledujúci deň. Výnimkou azda boli Milan Hejduk, Joe Sakic, Patrick Roy a Craig Billington, ktorí mali bývanie v Denveri vyriešené po súkromnej línii, keďže pracovali pre Avs, respektíve žili v Colorade. Spolu s nami sa na ulici v dostatočnej vzdialenosti od hlavného vchodu do hotela tiesnilo niekoľko ďalších fanúšikov. Nemohli sme sa pohnúť ďalej ani o meter. Ak sme aj omylom prekročili vyznačenú čiaru, ktorá ohraničovala pozemok hotela, ochrankári nás upozornili. Neobstál ani môj argument, že sa chcem aspoň na chvíľu schovať pred silným slnkom. V Denveri bolo krásne, až prehnane krásne počasie. Skôr leto ako február.
Po asi troch hodinách bola naša bilancia nasledovná. Stretli sme Hejduka, ktorý prišiel pozdraviť starých spoluhráčov, Shjona Podeina, Mikea Ricciho a Adama Footea. Každý sa odfotil s každým a získal dostatok podpisov. Niektorí neodolali ani niektorým legendám Detroitu, čo bolo proti môjmu presvedčeniu. Trošku sklamaní sme tajne dúfali, že ďalší deň bude o niečo úspešnejší. Realita bola proti. Prišli „iba“ Mike Keane, Curtis Leschyshyn a Sandis Ozolinsh. Ostatných buď nebolo, alebo sa rýchlo stratili v pripravených autách. Čo-to sme si sľubovali od okamihu, keď k hotelu príde autobusu a začne naberať všetkých hráčov. Bohužiaľ, aj vtedy sa väčšina z nich ponáhľala. Práve v tom momente som zachytil po prvý a poslednýkrát Raya Bourquea. Obehol som polovičku areálu hotela, aby som sa dostal bližšie k autobusu. Mával som na neho pamätným plagátom z ProHockeya, na ktorom dvíha Stanley Cup nad svoju hlavu. Kričal som, prosil som. Nič. Povedal niečo v tom zmysle, že neskôr a ja som zostal sklamanejší než predošlý deň. Čo už, vydali sme sa na štadión, kde sa začali sústreďovať tisícky fanúšikov v očakávaní duelu veteránov.
Už pri jazde v blízkosti Coors Fieldu bolo badať, že sa v Denveri odohráva udalosť obrovských rozmerov. Uzavreté ulice, tisícky fanúšikov, hlasná hudba, množstvo áut. Spolu k lístkom na zápasy sme si kúpili aj lístok na parkovanie. Nespomínam si na jeho presnú sumu, ale viem, že bola minimálne 50 dolárov. Áno, 50 dolárov za parkovanie na obyčajnom parkovisku. Na porovnanie, parkovanie pred Pepsi Centrom stojí 20 dolárov. Čo je tiež pálka a niečo nepredstaviteľné pre českých či slovenských fanúšikov, z ktorých mnohí nedávajú ani za hokejové lístky toľké peniaze. Za tie roky na Invasion sme si našli svoje miesto v neďalekej garáži a platili tak nanajvýš šesť dolárov. Lenže garáž nebola tak blízko štadióna Coors Field a tak sme sa všetci 12 zložili na premrštené parkovné. Od haly to boli takmer dva kilometre. Bez srandy. Preto ľudí z obrovského parkoviska presúvali k aréne autobusmi. Tie už boli našťastie zadarmo.
Pri Coors Fielde to žilo. NHL postavila na rozľahlom priestore pred hlavným vchodom akúsi malú fanúšikovskú dedinku plnú všelijakých atrakcií. Mohli sme si zahrať stolný hokej, vyzvať iných fanúšikov na zápasy cez Playstation, nechať si vyrobiť hokejovú kartu so svojou fotkou, strieľať s pukom na terč a mnoho iného. K tomu všetkému hrala prítomná kapela a fanúšikovia sa bavili. Na okolitých uliciach stáli neoficiálni predavači s rôznymi suvenírmi. Neodolal som, jednoducho som si musel kúpiť biele tričko s červeným nápisom Red Wings Suck!.
Na štadión sme sa dostali medzi prvými. Bol to zvláštny pohľad. V strede ľadová plocha. Naokolo chumáče vaty, ktoré imitovali sneh. Ako som už spomenul, v Denveri to bolo v tom čase ďaleko od zimného počasia. So sebou sme si nezobrali bundy. Nechcel som si ani len predstaviť, čo by s nami robila extrémna zima okolo mínus dvadsať stupňov, ktorá panovala na niektorých predošlých zápasoch pod holým nebom v iných mestách. Po kúpení pár suvenírov sme sa usadili na miesto. Sedeli sme v 17. rade, šikmo od jednej z bránok. Výhľad nebol úplne dokonalý, ale boli sme radi, že sa nám podarilo niečo zohnať a že sme dokonca sedeli všetci 12 vedľa seba. Veď to bol vždy problém a rozhodne to nebolo pravidlo v Pepsi Centre na klasických zápasoch, aby sme boli v takom hojnom počte spolu.
Pred začiatkom zápasu nemohli chýbať skupinové aj individuálne fotky. Niektorí z našej skupiny si dali tú námahu, aby sa vyštverali na najvrchnejšiu sekciu a spravili krásne zábery. Štadión pôsobil giganticky. Všetko bolo odrazu dva-tri krát tak veľké ako v Pepsi Center. Zápasu predchádzalo predstavenie všetkých prítomných legiend. Davy na takmer vypredanom štadióne burácali. Pri menách hráčov Red Wings bučali, ale išlo skôr o zábavu, ktorej sa aj hokejisti súpera smiali a niektorí dokonca fanúšikov gestami provokovali. Hluk a vášeň prerušilo spomienkové video z rivality oboch tímov zakončené vetou „Ďakujeme za spomienky“. Zimomriavky mali všetci na štadióne.
Počas priebehu samotného zápasu nás prekvapili niektorí hráči Colorada, pri ktorých sme si povedali, že by sa do NHL mohli kedykoľvek vrátiť. Roy chytal ako za starých čias, Hejduk a Forsberg boli každú chvíľu nebezpeční, o Sakicovi nehovoriac. Colorado napokon vyhralo zaslúžene 5:2. O góly sa postarali Kamensky (ktorý v roku 1995 vstrelil prvý gól v prvom zápase Colorada v histórii a práve proti Detroitu), Sakic, Hejduk, Bourque, Yelle a za hostí Yzerman a Shanahan.
Nasledujúci deň sme sa do tretice a po posledný raz vybrali pred hotel, kde boli ubytovaní veteráni. Nepredpokladali sme, že hneď po zápase by nasadli do lietadla a išli domov, ako to majú vo zvyku robiť tímy NHL, keď hrajú na ihriskách súperov. Určite bola párty a domov sa im tak skoro nechcelo. Trpezlivosť nás začala pomaly opúšťať, preto nás pred hotelom bolo menej a menej v celkovom počte prítomných a menej v počte členov Invasion VIII. Väčšina z nás sa vybrala na nákupy do centra Denveru. Nebol dôvod čudovať sa im. Kto by chcel stráviť svoje prvé tri dni v živote v Denveri postávaním niekoľko hodín pred hotelom bez garantovaného výsledku? Každopádne tí, ktorí ostali, neoľutovali. Objavili sa postupne Kamensky, Mike Keane, Stephane Yelle, Dan Hinote, Eric Messier a predovšetkým Peter Forsberg. Mal som prichystaný jeho obrovský plagát na podpis, ktorý mi aj podpísal a samozrejme sa s nami odfotografoval. Keď sme ho uvideli, chvíľu zaváhal, či k nám príde, ale prítomnosť európskeho fanklubu ho presvedčila.
Onedlho sme sa stretli všetci pokope (tí, ktorí zmeškali Forsberga, ľutovali) a vyrazili sme znovu pred Coors Field. Na mieste sme sa dozvedeli, že príde Claude Lemieux na pár minút do určeného stánku rozdávať podpisy. Postavili sme sa do radu. Išiel som sa prejsť okolo do fanúšikovskej dedinky.Odrazu som uvidel telefonujúceho Lemieuxa,ktorý na niekoho čakal. Keď dovolal, prišiel som jednoducho k nemu a odfotil sa s ním. Povedal som si, že nebudem váhať, kto vie, či sa dostanem na rad v stánku. Nakoniec sme ho stihli aj v tejto oficiálnej časti, vďaka čomu sme získali nielen ďalšie fotky, ale aj podpisy.
K riadnemu zápasu medzi Coloradom a Detroitom sa moc nechcem vracať. Víťazný gól Red Wings padol presne minútu pred koncom a to by sa v takýchto vzácnych a veľkých zápasoch nemalo stávať. Prežívali sme jeho priebeh viac ako pri štandardných stretnutiach, a preto nás mrzelo, ako dopadol. Čo všetko by som dal za výhru, ktorá by spomienky spravila ešte viac krásnymi. Z veľkého sklamania som sa rozhodol vrátiť v obchode niekoľko suvenírov s motívom podujatia. Nechcel som mať neustále na očiach zápas, ktorý sa pre Colorado skončil tak nešťastne. Podpísaného špeciálneho dresu takmer od všetkých hráčov som sa samozrejme nezbavil. V každom prípade aj tomuto zápasu predchádzala veľkolepá šou. Nechýbal dokonca ani prelet stíhačiek. Celkový dojem trochu prekazil silný vietor, ktorý ku koncu stretnutia ničil okolitú umelú vlnu imitujúcu sneh a tá sa dokonca dostávala na ľadovú plochu.
Nedá mi „nepochváliť sa“ zážitkom tesne pred začiatkom zápasu. Stál som úplne dole v prvom rade, keď som odrazu uvidel Sakica. Išiel na nejaký rozhovor. Zakričal som na neho rovnako ako pár fanúšikov stojacich vedľa mňa. Joe prišiel, vybral som mobil a chcel som si s ním spraviť selfie. Nešlo mi to a on musel odísť. Z fotky nič nebolo. Dobré, nie? Splnila sa mi tak jedna z viacerých nočných môr, ktorá sa mi dodnes sníva párkrát do roka. Ide o zlé sny, v ktorých sa mi cestou do USA stratil kufor, že sme zmeškali lietadlo, že nemám fixku na podpis a tak ďalej.
V rebríčku spomienok na tento nešťastný duel sa na prvých dvoch miestach nachádzajú iné momenty než samotný zápas a nepodarené stretnutie so Sakicom. Mám na mysli rozhovor pre NBC Sports a cestu do Las Vegas, o ktorej píšem v ďalších odsekoch. Ako sme sa dostali na obrazovky celoštátnej televízie v USA do priameho prenosu, ktorý sledovalo takmer 1,7 milióna divákov? V USA je rozdiel medzi regionálnou televíziou, ktorá vysielala pre daný jeden americký štát, alebo zopár ďalších okolitých štátov a národnou televíziou, ktorú chytajú všetci Američania. Producenti z NBC Sports si všimli, podobne ako šéfredaktor NHL.com, moju tlačovú správu o začiatku Eurolanche Invasion VIII.
Kontaktovali ma deň pred zápasom so žiadosťou o rozhovor. Dohodli sme sa rýchlo. Nemusím asi po niekoľkýkrát v tejto knihe znovu písať, aký som bol nervózny. Síce som mal s rozhovormi a angličtinou ako-takú prax, lenže nikdy som nehovoril pre celoštátnu televíziu počas priameho prenosu a nie tak hocikomu, ako moderátorovi a legende NHL Jeremymu Roenickovi. Bol to Roenick, ktorý mal so mnou spraviť rozhovor! Nie, že ja budem s ním robiť rozhovor, ale on so mnou! Verili by ste tomu v momente, kedy by vám také niečo niekto napísal?
Dohoda znela nasledovne. Jeremy príde za nami v polke zápasu a natočíme rozhovor. Nič viac som nevedel. Žiadne také ako v prípade väčšiny rozhovor, keď sme sa o otázkach bavili dopredu. Možno aj preto som si zápas Colorada a Detroitu neužíval na 100 percent. Čakal som, nech je už po rozhovore.
Približne v polke zápasu sa pri našich miestach objavil niekto zo štábu NBC Sports. Povedal mi, nech idem hore k vchodu do sekcie. Bol tam Jeremy. Zoznámili sme sa a našťastie sme sa dohodli na témach, na ktoré sa ma bude pýtať. Som rád, že za tie roky som stratil akúkoľvek trému pri styku s kýmkoľvek. Či ide o svetového športovca alebo kohokoľvek známeho, trému už nemám. To nanešťastie neplatí pre priame prenosy. Po krátkom brífingu som si sadol na miesto a o asi dve minúty sa odrazu dorútil k nám Jeremy a niekoľko ľudí zo štábu. Hotová veľká skupina ľudí. Okamžite pritiahli pozornosť dvoch priľahlých sekcií so stovkami fanúšikov.Tí začali skandovať Roenickove meno.On ich pozdravil a všetko išlo neskutočne rýchlo. Ako keby sekunda trvala stotinu. Ľudia kričali, úplne ignorovali prebiehajúci zápas, každý mal v ruke mobil a nakrúcal, čo tu len robí Roenick. Bol som mierne rozladený, ale snažil som sa vnímať len Jeremyho. Odrazu začal rozhovor. Bez akéhokoľvek varovania! Trochu som zostal zaskočený, ale začal som odpovedať na prvú otázku o tom, aby som predstavil fanklub. Na konci mojej odpovedi som si ani za nič na svete nevedel spomenúť na jedno slovíčko, tak som rozhovor dôraznou gestikuláciou ukončil nič nehovoriacou frázou „My len dúfame“. Hahaha. Doteraz sa na tom smejem, ale keď ste videli rozhovor, tak ste si mohli všimnúť, že mi vtedy do smiechu nebolo. No v čom môžeme len dúfať? Ak sa na to pozriem teraz, tak veruže dúfame. Dúfame v lepšie výsledky Colorada Avalanche, dúfame vo väčšiu spoluprácu s klubom... Je toho dosť. Jeremy sa ďalej opýtal, koľko krajín a členov je združených vo fanklube a nakoniec prečo som si vybral práve Colorado. Tu už som nezaváhal a odpovedal poriadne. Dokonca tak rýchlo, že si producenti programu určite vydýchli, že som im tam nekoktal a nekrátil vysielací čas. Rozhovor trval 43 sekúnd, ale pre mňa to bola napokon celá večnosť. Po poslednej otázke nasledoval záber na celú našu skupinu, ktorá držala vlajky krajín, z ktorej účastníci Invasion VIII pochádzali. Išlo o fantastický moment v histórii Eurolanche a dovolím si tvrdiť, že z pohľadu medializácie ho ťažko niečo v budúcnosti prekoná.
Po zápase bol program na ďalšie hodiny jednoduchý. Ísť rovno, doslova rovno do Las Vegas. Boris a Alex sa rozhodli zostať v Denveri. Zvyšok partie nastúpil do auta. Mali sme pred sebou 1200 kilometrov a 14 hodín jazdy. Pritom sme pred cestou nespali, veď na nohách sme boli od rána. Cesta po tme bola monotónna. Našťastie sme sa striedali traja vodiči. Keď jeden z nás začal zachádzať mimo cesty, čo sme zistili vďaka vrúbkovanej čiare pri krajnici a následnému hluku, nasledovala výmena. Naozaj, za volantom sme podriemkávali, ale vedeli sme, že musíme dôjsť živí a šťastní do cieľa. Niekedy medzi polnocou a piatou hodinou ráno nám dochádzal benzín. Pumpa v nedohľadne. Až sme narazili na odbočku, kde šípka ukazovala prítomnosť benzínovej stanice o pár kilometrov ďalej. Boli sme v strede ničoho, nemali sme tušenie kde. Začali sme chápať z akého prostredia sa inšpirujú americké hororové filmy. Bolo to ako z hororu. Mŕtve mestečko, pár budov, opustená pumpa a my. Rýchlo sme natankovali a pokračovali do Las Vegas. Po svitaní sme mohli obdivovať nekonečné púšte v Utahu a nakoniec v Nevade. Do Mesta hriechu sme prišli pred obedom.
Prvé dojmy z Las Vegas? Mesto v strede púšte. Išli sme nekonečne veľa času okolo nekonečne veľa piesku a skál. Po vystúpení z auta pred našim hotelom nás ovial extra teplý vzduch. Hotové leto na prelome februára a marca. Ubytovali sme sa na hoteli, ktorý bol zároveň aj kasínom. Jeden z nás prehral prvú stovku asi po piatich minútach. Potom sme sa vybrali do centra, kde sme to mali asi 15 minút pešo. Naše kroky viedli k slávnemu Las Vegas Strip, najväčšej a najznámejšej ulici. Všade samé kasína, alebo luxusné hotely. Nič iné. Prípadne atrapy svetových pamätihodností ako napríklad Eiffelovej veže či benátskych kanálov. Popritom na každom kroku samozvaní umelci a zvolávači na akcie od výmyslu sveta. A tak sme si kráčali, ja v ruke s whiskey fľašou a cigarou v ústach. Iba v Las Vegas môžete konzumovať alkohol priamo na ulici, v iných štátoch je to prísne zakázané a trest vás neminie ani vtedy, keď máte čo i len z fľašky odpité – je jedno, či ste ju pili doma alebo nie. Las Vegas bol iný svet. Las Vegas je Las Vegas, kto ho nezažije, nepochopí.
V Meste hriechu sme strávili tri dni, dve noci. Samozrejme, že každý z nás prehral nejaké peniaze. Neoklamali sme automaty, ani ruletu. Doláre od nás odskakovali. Po zotmení bolo stále svetlo. Okolité budovy a nápisy žiarili. Ak sa o New Yorku hovorí, že je to mesto, ktoré nikdy nespí, na Las Vegas to platí desaťnásobne. Prvý večer bol pre nás večerom zo sna.
Na druhý deň sme sa rozdelili na menšie skupinky. Mojim cieľom bol fastfood Heart Attack Grill, ktorý je celosvetovo známy obrovskými porciami hamburgerov a je iba v Las Vegas. Ak nezjete najväčší hamburger, čašníčka prezlečená za zdravotnú sestru vám dá na zadok doskou na krájanie. Ak ho naopak zjete, tak vás k vášmu autu dopravia na invalidnom vozíku. Víno sa podáva v atrapách vrecka, z ktorého v nemocnici ide infúzia. Už dvaja maskoti tohto občerstvenia zomreli kvôli nezdravému stravovaniu na infarkt pred štyridsiatkou. Kto váži viac ako 150 kíl, má právo na hamburger zadarmo. Nehovoril som, že Las Vegas je šialené?
Na to, aby som sa k tomuto fastfoodu dostal, potreboval som zdolať značnú časť Las Vegas Strip/Boulevard. Po dvoch hodinách chôdze som mal dosť. Áno, dve hodiny som chodil stále rovno (a občas si odskočil do suvenírového obchodu) a stále som nebol na mieste. Slnko pražilo a ja som musel mať na sebe hrubé rifle. Doma som sa balil do Denveru, nie do prímorského letoviska. Na chvíľu mi moju cestu spríjemnili kaplnky, ktoré sa odrazu objavili vedľa seba ako huby po daždi. Kaplnková štvrť! A naozaj, boli skutočné a do pár minút by vás zosobášili vnútri s kýmkoľvek. Jedna z kaplniek dokonca odkazovala na sobáš Michaela Jordana. Nechýbal drive-in – sobáš z auta, že nemusíte ani vystúpiť. Je toto legálne?
Zatiaľ čo som mal v nohách už niekoľko kilometrov, časť z našej skupiny sa pozrela na vyhliadkovú plošinu na jednom z mrakodprapov, iní išli nakupovať lacné oblečenie. K fastfoodu som si nakoniec stopol taxík, ináč by som k nemu kráčal dodnes. Na mieste som si objednal najmenší hamburger a mal som čo robiť, aby som ho zvládol. Nakoniec som si kúpil tričko s ich logom a stretol sa späť s partiou. Po krátkej pauze na hoteli sme štyria išli do MGM Grand Hotel & Casino. Čakalo nás vystúpenie Davida Copperfielda. Pôvodne sme mali najlacnejšie lístky za 100 dolárov. Keď sme dorazili na naše miesta, jedna z prítomných organizátoriek nám ponúkla premiestnenie do tretieho radu za toľko, čo dáme. Dali sme asi dokopy 50 dolárov a neľutovali sme! David chodil počas fantastickej šou popri nás, dokonca si s nami tľapol a nechýbalo veľa, aby sa jeden z nás dostal na pódium ako komparz. Pre mňa osobne to bol veľmi silný zážitok, ktorý si raz určite zopakujem spoločne s osobným stretnutím s Davidom, ktoré stálo 150 dolárov a v tom čase som naň nemal vyhradené peniaze. Uspokojil som sa aspoň s podpísanou fotkou za 10 dolárov. Biznis je biznis.
Nasledujúce ráno sme nasadli do našej dodávky, odfotili sa pri nápiseWelcome to Fabulous Las Vegas a odfrčali preč, späť do Denveru. V pláne sme mali viacero zastávok a tak sme už dopredu vedeli, že za jeden deň ich nestihneme. Preto naša prvá cesta viedla čo najbližšie k hraniciam Colorada cez Arizonu,kde sme si chceli nájsť nejaké ubytovanie.Napokon sme skončili v 1000 kilometrov od Denveru vzdialenom meste Flagstaff, do ktorého ústi časť slávnej Cesty 66. Čo sme zažili dovtedy? Videli sme Hooverovu priehradu, prešli sme sa na vysunutom moste medzi Nevadou a Arizonou, pričom medzi oboma štátmi je časový rozdiel jedna hodina, jazdili cez pravú arizonskú púšť, jedli sme najznámejšie hotdogy na svete v strede ničoho a užívali si scenériu prérií a červených skál. Hlavným programom dňa bola návšteva Grand Canyonu. Strávili sme tam asi dve hodiny. Opäť sme ostali bez slov. Neskutočná nádhera a megalomské rozmery. Znovu a znovu si viacerí z nás hovorili, že je to ďalší zážitok, ktorý by si chceli niekedy v budúcnosti zopakovať. No na to, aby sme sa do budúcnosti prepracovali, museli sme zvládnuť staronový problém – nájsť benzínovú pumpu. V púšti veľa benzíniek nie je. Opäť ma to stálo kopu nervov, ale napokon sme ju včas našli a presunuli sa do Flagstaffu na jednu noc.
Aj druhý deň cestovania späť do Denveru bol nabitý. Na chvíľu sme sa autom dostali aj do Nového Mexika. Doobedie sme začali návštevou hranice štyroch štátov (jedinej v USA) – Colorada, Arizony, Utahu a Nového Mexika. Doslova prstom sme sa tak mohli naraz dotknúť štyroch amerických štátov. Od prítomných Indiánov sme si nakúpili zaujímavé suveníry a vyrazili ďalej k tabuli Welcome to Colorful Colorado. Tak sme to zvládli a vrátili sa do Colorada živí a zdraví. Ďalšou zastávkou bol národný park Mesa Verde, v ktorom sa nachádzajú vytesané obydlia staré tisícky rokov. Očarili nás ďalšie výhľady a scenérie. Do zotmenia zostávalo zopár hodín a tak sme sa rozhodli nesíliť už aj tak dosť nabitý program a vyrazili sme na poslednú etapu smerom do Denveru. Za päť dní sme najazdili takmer 3000 kilometrov. Bláznivý trip bol za nami, pred nami zostávalo ešte pár zápasov Colorada.
V Pepsi Centre som v hľadisku stretol Jana Hejdu, neskôr sme sa s ním aj s Milanom Hejdukom stretli v reštaurácii. Niektorí z nás sedeli počas jedného z posledných zápasov v prvom rade; narazili sme náhodne na Patricka Roya v suvenírovom obchode v Pepsi Centre; pozreli si Rocky Mountains; míňali posledné peniaze a Robert s Borisom videli aj zápas Colorada Eagles zo súťaže ECHL. Bolo toho neskutočne veľa.
Ak ste sa dočítali až sem, tak ste si určite všimli, že opis spomienok na Eurolanche Invasion VIII bol zo všetkých Invasion najdlhší. Celkom zaslúžene. Videli sme dva zápasy pod holým nebom, stretli najväčšie legendy Colorada Avalanche, dostali sa na NHL.com a do celoštátnej NBC Sports a napokon absolvovali nezabudnuteľnú cestu autom do Las Vegas a späť s množstvom skvelých zastávok. Čo sa týka programu, Eurolanche Invasion VIII bola určite najlepšou v histórii fanklubu.
Najlepším mal byť aj šesťstranový materiál väčšieho formátu, ktorý som počas Invasion VIII a následne aj Invasion IX odovzdal niekoľkým zamestnancom Colorada Avalanche a spoločnosti Kroenke Sports & Entertainment (KSE). Dodnes ho považujem za najlepšiu reprezentatívnu publikáciu, ktorú sme kedy vyrobili. Pracoval na nej tím ľudí. Jej hlavným účelom bolo stručné predstavenie úspechov fanklubu a ponúknutie návrhov pre klub na vzájomnú spoluprácu v niektorých oblastiach. To, či sa nám podarilo uspieť sa ukáže počas nasledujúcich rokov. Zatiaľ o detailoch nechcem rozprávať.
A aby som pokračoval v nastavenom tempe, celá sezóna 2015/16 bola z prvých desiatich existencie Eurolanche najlepšou a najúspešnejšou. V prvom rade sa o to pričinila Eurolanche Invasion VIII, jej rekordný počet účastníkov z rekordného počtu krajín, jej program a mediálne úspechy. Ešte pred Invasion VIII sa nám podarilo dosiahnuť ďalšie veľké a zaujímavé momenty. Všetko sa to začalo v lete 2015, kedy sme sa dostali do obývačky Mariána Hossu a odfotili sme sa so Stanley Cupom. Viac o tomto zážitku hovorí Tomáš Vnuk vo svojom príbehu fanúšika v III. tretine. V lete sa nám taktiež podarilo vyspovedať prvú voľbu Colorada na vtedajšom drafte, Mikka Rantanena. Išlo vôbec o prvý rozhovor, ktorý po drafte poskytol, ak nerátame pár slov pre TSN ihneď po drafte. Aby toho nebolo málo, v decembri toho roku o nás napísal vo svojej tlačenej verzii najväčší časopis o NHL na svete – The Hockey News. Jeho autor ma kontaktoval vďaka tlačovým správam, ktoré pravidelne posielam médiám a rôznym organizáciám vrátane Colorada Avalanche. Jednostranový článok s titulom Z Európy s láskou je spoločne s rozhovorom pre NBC Sports najväčším mediálnym úspechom Eurolanche. Dokonca sa do článku vtesnal aj môj súkromný príbeh o tom, ako som našiel tri unesené deti. Autor článku sa o tomto nejako dozvedel a sám sa ma na to pýtal.
Sezóna 2015/16 so všetkými mediálnymi výstupmi dokázala, že fanklub Eurolanche je unikátnym projektom, ktorý nemá v NHL obdobu. Na jednej strane sme na to hrdí, na druhej je to trochu podivné, že sa doposiaľ nenašla žiadna skupinka iného tímu profiligy, ktorá by pracovala podobne ako my. Aj keď niet sa čomu zas až tak čudovať. Riadiť Eurolanche je mojou druhou prácou – z pohľadu času aj energie.
Sezóna Colorada Avalanche: Hlavnou udalosťou letného obdobia bol odchod Ryana O’Reillyho, s ktorým sa manažment nevedel dohodnúť na novej zmluve. Ako voľný agent prišiel do tímu obranca Francois Beauchemin. Na drafte si Avs vybrali Mikka Rantanena. Calvin Pickard odohral porciu 20 zápasov, jednotkou bol stále Semyon Varlamov. Presne 82 bodov na play-off rozhodne nestačilo. Ďalšie sklamanie.
Reklamná prestávka: Hokej ma naučil angličtinu
Nikdy som nemal talent na cudzie jazyky. Na gymnáziu, aj na vysokej som patril k priemeru. Kde som sa naučil po anglicky tak, že dnes nemám problém komunikovať s americkými médiami? Naučil ma to hokej. Bez internetu by to nešlo. Keď som mal k nemu konečne prístup aj doma, čítal som dennodenne články v angličtine o Colorade. V 16 rokoch som začal písať vlastné články, časť z nich som prekladal z angličtiny do slovenčiny pre dnes už neexistujúci web NHLpro.cz. Vypočul som si niekoľko zápasov Colorada cez rádio, ďalšie stovky sledoval s originálnym anglickým komentárom. Nebál som sa kúpiť si hokejovú knižku v angličtine. Začal som sa zapájať do diskusií na hokejových fórach. V podobnom režime fungujem dodnes. Moja angličtina nie je ani zďaleka bezchybná a asi nikdy nebude. V podstate moju angličtinu považujem za priemernú. Preto všetkým podobne netalentovaným, fanúšikom radím jedno – nebojte sa rozprávať, nevyhýbajte sa komunikácii či už osobnej alebo internetovej a nasávajte čo najviac informácií v angličtine. Keď sa to prilepilo na mňa, prilepí sa to aj na vás.
Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
13/08/2018 - 14:42
