Kniha o Eurolanche (16.)
Eurolanche zverejňuje postupne celú knižku o svojej histórii na webe počas leta.Do maximálneho vyčerpania (2016/17)
V júli 2016 pre fanklub odštartovala jeho desiata sezóna. Bol to jeden z ďalších snov, ktorý sa mi začal odohrávať pred vlastnými očami. Desať rokov? Desiaty ročník? Naozaj tomu už bolo desať rokov? Nikdy predtým som pri žiadnom inom projekte, brigáde, či práci nevydržal dlhšie. Dokonca aj osemročné gymnázium, ktorého dĺžka štúdia mi prišla nekonečná, trvalo menej. Eurolanche sa začal pomaly približovať k svojim desiatym narodeninám. Pre mňa to neznamenalo iba radosť, hrdosť a zadosťučinenie. Vnímal som to ako veľkú výzvu, ktorá mi na najbližšie mesiace prinesie množstvo povinností na úkor vlastného času. Nemýlil som sa. Aj keď sa sezóna 2016/17 v čase písania tejto knihy ešte neskončila, bez zaváhania môžem napísať, že bola pre mňa najbrutálnejšia a časovo najnáročnejšia v histórii fanklubu. Práca pre Eurolanche sa totiž stala pre mňa mojou druhou prácou. Neuplynul deň, kým by som sa Eurolanche nevenoval. Desať je desať. Jubileum vlastného projektu som musel osláviť v čo najväčšom štýle, aj keď si to vyžadovalo obrovskú daň.
Prvou udalosťou, ktorú sme v našej výročnej sezóne zorganizovali, bolo stretnutie členov fanklubu v Brne. Stretnutie bolo určené predovšetkým vážnym záujemcom o Eurolanche Invasion IX, ktorých bolo v prvotnej fáze takmer 30. Predbežne sa na výlet začali prihlasovať už počas Eurolanche Invasion VIII. Napokon z toho vznikol úzky okruh 12 záujemcov. Išlo v poradí o ôsme členské stretnutie a z môjho pohľadu prinieslo najzaujímavejší program.
Prvý večer som odštartoval prezentáciou našej 10. sezóny a s ňou súvisiacich plánovaných aktivít. Práve vtedy som po prvýkrát verejnosti (aj prostredníctvom priameho prenosu) predstavil výročné logo Eurolanche, ktoré sa stalo súčasťou našej celej identity až do konca kalendárneho roku 2017 rovnako ako motto „Pure Love of Avalanche Hockey“, čo v preklade znamená „Čistá láska k hokeju Avalanche“. Už predtým sme sa s členmi redakcie Eurolanche.com zhodli, že toto motto vystihuje našu vášeň a oddanosť najlepšie. Druhá, nasledujúca prezentácia, súvisela už priamo s Eurolanche Invasion IX – načrtol som možnosti programu, hovoril o leteckej doprave, o ubytovaní, o stravovaní, ale aj všeobecne o priebehu výletu v gescii Eurolanche. Nechýbalo taktiež oboznámenie sa s pravidlami účastníka projektu, s ktorými museli všetci záujemcovia o výlet písomne súhlasiť. Niečo podobné som spravil po prvýkrát a s odstupom času to hodnotím ako jeden z kľúčových faktorov, ktorý prispel k absolútne bezproblémovej a fantastickej Invasion IX. Čo sa týkalo obsažnosti prednášky a hĺbky diskusií, ktoré pokračovali ďalšie dva dni, išlo o intenzívne a na obsah bohaté stretnutie, ktoré položilo základy úspechu nášho deviateho výletu.
Druhý deň bol hlavne o športových aktivitách. Doobeda sme hrali dve hodiny futbal, čo mnohým dalo zabrať. Roky bez aktívneho športu si aj u mňa vybrali svoju daň v podobe svalovice a únavy. Poobede sme pokračovali spoločným obedom, ochutnávaním českého piva, výbornou laser game a na koniec bowlingom. O dva týždne po stretnutí svoju definitívnu účasť na Invasion IX potvrdilo 10 z 12 účastníkov stretnutia, ak mám rátať aj samého seba.
Ďalším krokom k oslave nášho výročia bola výroba webu Story.Eurolanche.com. Na čo najjednoduchšom priestore som chcel našim členom a fanúšikom ponúknuť prehľad o desaťročnej histórii Eurolanche. Išlo to ťažko, no predsa som nakoniec vybral top 24 fotiek za posledných deväť rokov, ktoré sa stali pozadím webu. Prostredníctvom jednoduchých klikov sa návštevníci mohli dostať k detailnej histórii fanklubu v angličtine, nemčine, slovenčine a češtine; k výročnej infografike; k článkom zo seriálu Príbehy členov (pozri III. tretinu); k informáciám ohľadom tejto knihy a v neposlednom rade fanúšikovia mohli nahrať svoje fotky v drese či tričku Colorada do výročnej galérie, prípadne si vytlačiť naše výročné logo a poslať fotku s ním. Pokladal som za dôležité mať web, ktorý by sa venoval iba výročiu a ktorý by aj s odstupom času ponúkol zainteresovaným členom a fanúšikom rýchly pohľad na prvých 10 rokov projektu, ktorého boli súčasťou.
Bohužiaľ, nie všetko prebiehalo vo výročnej sezóne bez problémov. Čiernymi písmenami nielen do našej, ale aj do histórie Colorada Avalanche sa navždy zapísal prvý novembrový víkend. Bola nedeľa ráno európskeho času, keď som krátko po zobudení dostal nešťastnú správu na Facebooku od jedného člena fanklubu. „Ahoj, že Marek Svatoš zomrel. Máš nejaké info?“ Šok. Otvorené oči dokorán. Adrenalín v krvi. Nervozita. Presne tak som sa v tom momente začal cítiť. Skoro mi vypadol mobil z ruky. Môj zdroj viac informácií nemal, a tak som musel začať pátrať. Žiadne médiá o tom neinformovali. Bola to správa, ktorá na verejnosti ešte neexistovala.
Aj keď som svoj zdroj považoval za korektný a spoľahlivý, nemohol som túto tragickú správu publikovať bez dodatočného, niekoľkonásobného overenia u ďalších od seba nezávislých zdrojov. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by som info o Marekovi publikoval a nakoniec by sa ukázalo, že to nie je pravda (čo by sme si všetci aj tak želali). Z pohľadu verejnosti by sme pohoreli na celej čiare a bol by to koniec Eurolanche.
Ako bývalý novinár som si dobre uvedomoval, že v to ráno sa ku mne dostala, bohužiaľ, bežná spravodajská informácia o úmrtí známej osoby. V mojich novinárskych časoch som sa s témou smrti stretával pravidelne. Každá smrť je šok, ktorý vyvoláva negatívne emócie. Lenže v prípade Mareka išlo o absolútny šok. Stále mladý športovec, bývalý hráč NHL, skromný chalan, nekonfliktný typ. A odrazu prišiel koniec. Nechcel som tomu uveriť, aj keď časť mňa si nevedela predstaviť, prečo, kto a ako by podobnú správu širil v úzkej hokejovej komunite Marekových známych.
Nedeľné ráno sa preto ponorilo do pochmúrnej atmosféry. Mojou povinnosťou ako šéfredaktora hlavného európskeho webu Colorada Avalanche bolo túto informáciu preveriť. Nevedel som, kde začať. Marekov hráčsky agent nebral telefón. Za oceánom bola hlboká noc, potenciálne zdroje spali. Ďalšie zdroje o ničom nevedeli. Preto som sa odvážil zavolať Marekovej sestre, ktorá žije na Slovensku. Vysvetlil som jej, kto som a citlivo som sa snažil opýtať, či „je tá smutná správa pravdivá“. Odpoveďou bolo, že sa k ničomu nebude vyjadrovať a zavesila telefón. Pochopil som. Predsa len som ešte skontaktoval jedného z Marekových priateľov, ktorý mi to priamo potvrdil. Správa o úmrtí Mareka Svatoša tak v ten moment pochádzala z troch samostatných zdrojov. Bola to pravda, ktorej hokejový svet najbližšie dni nechcel uveriť.
Publikovaním článku o úmrtí Mareka Svatoša sme spustili nešťastnú lavínu správ. Nechcem v žiadnom prípade pôsobiť ako novinár, ktorý chce zarábať na smrti ostatných. Opakujem, že smrť známej osobnosti je pre médiá štandardnou správou. Je už potom na konkrétnom médiu, akým štýlom ju spracuje a ako bude postupovať v komunikácii s pozostalými. Čo je pravdou je fakt, že v ten deň náš web Eurolanche.com niekoľkokrát spadol, keďže nevedel spracovať toľko návštevníkov naraz. Na konci dňa sa číselná štatistika počtu návštevníkov Eurolanche.com rátala v desiatkach tisíc. Celková návštevnosť tak vzrástla o niekoľko tisíc percent nahor. Nielenže nás navštívil rekordný počet návštevníkov, ktorý sa bude prekonávať veľmi ťažko, no v prvom rade nás kolegiálne citovali médiá z celého sveta. Na Slovensku sme nenašli médium, ktoré by nás v danej téme necitovalo. Noviny, časopisy, webové stránky, spravodajské agentúry či televízie.Pre nich všetkých bol Eurolanche prvým zdrojom tejto smutnej správy. Mnohé z nich dokonca použili moju čiernobielu fotografiu sviečky, mojej fotky s Marekom a dresu, ktorý mi pred rokmi podpísal. Novinár Terry Frei otvorene vo svojom článku pre Denver Post napísal, že som túto správu priniesol ako prvý. Niet pochýb, že z mediálneho hľadiska to bol pre nás úspešný moment v histórii. Článok o smrti Mareka bol dlhodobo najčítanejším aj niekoľko mesiacov po tragédii. Verte mi, že každý z nás by si prial, aby sa pôvodcom tohto úspechu nestala smrť kohokoľvek, ale skôr obrovský úspech fanklubu či Colorada Avalanche. Hádam nemusím ani tvrdiť, že by sme tento mediálny úspech vymenili bez zaváhania za to, aby sa táto smutná udalosť nikdy nestala.
Najbližšie dni bol web Eurolanche.com odetý do čiernobielej farby ako forma úcty pamiatky Mareka Svatoša. K niečomu podobnému sme pristúpili po prvýkrát. Bolo to najmenej, čo sme pre neho mohli urobiť. Marek bol prvým hráčom Colorada Avalanche, ktorý nám ukázal priestory klubovej šatni. Taktiež s výpravou Eurolanche Invasion I spoločne s Petrom Budajom zašiel na spoločný obed. Sú to všetko krásne spomienky, na ktoré vďaka Marekovi nezabudneme. Jeho pamiatku sme si uctili aj niekoľkými ďalšími spomienkovými článkami.
Počas tragického týždňa som začal zbierať kondolencie od našich členov spoločne s ich spomienkami na Mareka a ich spoločnými fotografiami. Na koniec z toho vznikla 24-stranová fotokniha, ktorú som osobne zaniesol Marekovej manželke do Denveru počas Eurolanche Invasion IX. Keďže akurát nebola doma, nechal som ju na verande pred dverami. Ako som v jej úvode napísal, bola to pocta od nás, Marekových fanúšikov, na jeho pamiatku. Uvedomujem si, že mesiace po jeho smrti to nemala ľahké, ale na druhej strane verím, že sme jej darovali niečo, načo sa bude neskôr pozerať s hrdosťou.
Posledným gestom som si uctil Mareka jeho dresom, ktorý mi podpísal na Invasion I. Odvtedy som ho na sebe asi ani nemal. Bol v skrini a čakal na zarámovanie spoločne s ostatnými podpísanými dresmi. Nakoniec som si ho obliekol ešte raz, posledný raz, na Eurolanche Invasion IX. Nosil som ho všade so sebou, na všetky zápasy. Bola to aj forma poďakovania za to, ako sa k nám Marek choval. Česť jeho pamiatke.
Mojou hlavnou myšlienkou osláv výročia Eurolanche neboli iba aktivity na internete, ale aj organizácia stretnutí s bývalými hráčmi Colorada Avalanche. Za jednu sezónu som ich zorganizoval až tri, čo je rekord fanklubu. Pritom všetky tri sa odohrávali ďaleko od česko-slovenských hraníc, t.j. krajín kde sa dovtedy zorganizovali všetky hráčske stretnutia v Európe.
Prvým na rade bol Steven Reinprecht hrajúci v Nemecku. Alex Tanguay v tom čase už nikde nehral, takže bolo zrejmé, že čoskoro ukončí kariéru (čo sa aj nakoniec stalo). Z Reinprechta sa tak stal cenný historický artikel – bol posledným aktívnym hráčom z víťazného stanleycupového tímu z roku 2001. Pre mňa osobne predstavoval kus podstatnej histórie z čias, keď som nikde nemohol pozerať hokej Colorada a anonymným hráčom bez tváre som fandil maximálne cez teletext alebo hry na Playstation.
V novembri 2016 sme na stretnutie vyrazili traja Slováci a jeden Čech, traja miestni fanúšikovia (z toho jeden Američan žijúci v Nemecku) nás už čakali v Norimbergu, kde Reinprecht hrával v tom čase už päť rokov. Po šesť hodinovej ceste z Bratislavy sme sa ubytovali v nemeckom meste a po večeri išli spať, aby sme boli ráno čerství. No spať ako spať. Dvaja z našej výpravy, medzi ktorými som nemohol chýbať ja, sme si privstali na nočný zápas Colorada proti Vancouveru. Bohužiaľ, videli sme prehru a od toho momentu, akoby sa celá sezóna Avs začala kaziť najviac ako mohla.
Nasledovala sobota a hlavný program výletu. Navštívili sme tradičné a známe vianočné trhy, prechádzali sa centrom, navštívili hrad, ale aj známy Norimberský súd, kde súdili najväčších nacistických pohlavárov. Medzi klasické turistické aktivity sme vopchali to úplne najdôležitejšie – dvojhodinové posedenie s Reinprechtom, ktoré nám pomohol zabezpečiť jeho hráčsky agent Lars Wünsche. Steven bol na prvý pohľad veľký sympaťák, ktorý zodpovedal každú našu otázku. Rád spomínal na zlaté časy, keď sa ako nováčik NHL hneď tešil z najcennejšej hokejovej trofeje. Živo sa zaujímal o Eurolanche a projekt Eurolanche Invasion. Bola to výborná debata, ako so starým známym. Už vtedy sa mi po hádam stýkrát potvrdilo, že pre hráčov staršej éry je typická skromnosť, úcta a rešpekt k fanúšikom a širokej verejnosti.V súvislosti s mladšími ročníkmi akéhokoľvek športového odvetvia som začínal mať pocit, že tieto vlastnosti sú im cudzie a rovnako som si začínali myslieť, že bez nich sa nikdy nestanú víťazmi. Medzi rečou, s Reinprechtom mám niečo spoločné – obaja sme „vyhrali“ Stanley Cup v našej prvej sezóne. On ako hráč-debutant, ja ako fanúšik-debutant.
Reinprecht nám dal toľko podpisov, o koľko sme požiadali. Nechýbalo ani fotografovanie na konci a dokonca aj možná vízia toho, že sa v budúcnosti môžeme stretnúť znovu – buď v Nemecku alevo v Denveri, kde sa plánuje po skončení kariéry usadiť (s nemeckým klubom nakoniec podpísal zmluvu ešte na jeden rok). Plný elánu a sympatických dojmov z hokejistu, ktorý sa podieľal na zatiaľ poslednej coloradskej výhre v NHL sme pokračovali v spoznávaní Norimbergu. Večer nasledovala trojhodinová hra Monopoly NHL, ktorú som si kúpil na Invasion I.
Posledný deň sme navštívili zápas miestneho hokejového klubu Norimber IceTigers proti Mníchovu. V tom čase išlo o prvé dva tímy v tabuľke. Pred zápasom som sa pozdravil s Reinprechtom, ale aj s Philippeom Dupuis, ďalším bývalým hráčom Colorada, ktorý zaň odohral 86 zápasov v rokoch 2008-2011. Steven mu o nás už medzičasom povedal, takže nebol prekvapený prítomnosťou európskych fanúšikov. Zápas sa odohrával vo vysokom nasadení a tempe. Atmosféra bola neskutočná. Lepšiu som asi v živote nezažil, keď tak možno na veľmi dávnych zápasoch slovenskej ligy. Domáci prehrávali už 1:5, keď sa odrazu do šarvátky zapojil ich brankár. V tom akoby to znamenalo zlom celého stretnutia. Norimberčania začali pridávať gól za gólom a napokon sa tešili z výhry 6:5 po predĺžení. Štadión takmer od burácania fanúšikov spadol. Reinprecht zaznamenal asistenciu na víťazný gól a Dupuis dva body za dve prihrávky. Aby som nezabudol, po zápase mi priniesol Reinprecht jeho hokejku presne tak, ako sľúbil. Neskutočný hráč, veľký človek.
Prvý januárový víkend roka 2017 patril Uwemu Kruppovi, ktorého stretnutie mi pomohol zorganizovať jeho nemecký tím, Eisbären Berlín (hlavne PR riaditeľ), ktorého je trénerom. Pri tejto vete mi napadá jedna myšlienka.To,žesanámviackrátpodarilozorganizovaťpodobnéstretnutia je len dôkazom sily a úspechu značky Eurolanche. Nikde totiž nie je dané, že každý hráč či bývalý hráč či ktokoľvek spätý s vaším obľúbeným klubom sa s vami musí aj stretnúť. História Eurolanche je samostatnou kapitolou. Tvrdá práca celého tímu prináša výsledky, o ktoré sa v našich žiadostiach o takéto stretnutia dokážeme oprieť. Preto sme vo väčšine takýchto prípadov uspeli a Krupp nebol výnimkou. Veľmi si podobné príležitosti vážime. Chcel som len týmto povedať, že nie všetko ide ľahko a aj keď niečo možno už ide ľahšie, je za tým obrovský kus roboty, ktorý nebude nikdy poriadne docenený. Ak si ho však budú vážiť kľúčoví ľudia, to bude to najdôležitejšie.
Do Berlína sme za Kruppom leteli traja Slováci z Bratislavy. Vôbec po prvýkrát sme na podobné stretnutie zvolili leteckú dopravu, keďže letenka vychádzala lacnejšie než doprava autom. V Berlíne sa k nám pripojili Američan žijúci vo Švédsku a dvaja nemeckí fanúšikovia, ktorí do Berlína cestovali niekoľko hodín. Program bol veľmi rýchly a jednoduchý: v piatok večer prílet, utekanie na metro, presun na štadión, zápas medzi Berlínom a Kölner Haie, stretnutie s Kruppom a ďalšieho jeden a pol dňa prehliadka mesta.
Po hodinovom, bezproblémovom lete, sme pristáli v Berlíne. Ihneď sme utekali na metro, aby sme včas stihli začiatok zápasu. Museli sme raz prestúpiť. Nezabudnem, čo počas prestupu nasledovalo. Utekali sme z jedných schodov na druhé, sem a tam, hore a dolu. Mysleli sme si, že sa presúvame z jedného nástupišťa na druhé, lenže stále sme boli na tom istom! Ak nás niekto videl, musel si o nás myslieť, že sme blázni. Nakoniec sme sa spamätali a zahli doprava, kde bolo ďalšie nástupište. Na zápas sme dobehli a sledovali ďalšiu dobrú atmosféru nemeckej súťaže. Po jeho skončení sme sa v sprievode zamestnanca klubu presunuli do miestnosti pre tlačové konferencie po zápase.
Už na jej začiatku nás príjemne prekvapil prístup PR riaditeľa Daniela Goldsteina, ktorý nás pred všetkými prítomnými novinármi privítal ako členov fanklubu Eurolanche. Po krátkej tlačovke sme sa s Uwem odfotili a mali čas asi 15 minút na rozhovor, keďže mal ďalšie povinnosti. Krupp sa však tak zažral do rozprávania o zlatých časoch Colorada, že sa dĺžka rozhovoru pretiahla na viac ako 30 minút. Samozrejme, že ani tentoraz nemohlo chýbať zbieranie cenných podpisov. A ak by ste chceli vedieť, kde skončil puk, ktorým Krupp rozhodol finále Stanley Cupu v roku 1996, tu je jeho odpoveď: „U Pierrea Lacroixa“.
Za sebou sme mali ďalšie stretnutie so skvelým, bývalým hráčom Avs. Dozvedeli sme sa doteraz neznáme fakty z jeho bohatej kariéry, aj to, aký hlboký vzťah mal k psím záprahom. V sobotu a časť nedele sme strávili prehliadkou hlavných pamiatok Berlína. Nechýbala návšteva Brandenburskej brány, vyhliadková trasa autobusom, ochutnávka nemeckého piva, návšteva budovy Ríšskeho parlamentu, či zastávka pri Berlínskom múre a Checkpointe Charlie. Vďaka Eurolanche som absolvoval návštevu ďalšieho európskeho mesta, tentoraz metropoly, do ktorej by sa možno nikdy nedostal.
Trio stretnutí bolo zavŕšené posledný aprílový víkend vo Švajčiarsku. Nekonečných 12 hodín sme štyria Slováci a jeden Čech strávili v aute, aby sme sa dopravil do Fribourgu, blízko francúzsko-švajčiarskych hraníc. Stretnutie nám pomohol zorganizovať Roger Rensch, predseda dnes už neexistujúceho fanklubu Davida Aebischera, ktorý absolvoval v rokoch 1998-2008 desať výletov do zámoria za Davidom. V piatok som išiel normálne do roboty. Okolo obeda som si vzal náhradné voľno, aby som sa trochu pred dlhou cestou vyspal. Nakoniec som ležal asi hodinu. Pracovné povinnosti mi viac oddychu nedovolili. Z Bratislavy sme vyrazili o deviatej večer. Na miesto stretnutia vzdialené takmer 1000 kilometrov sme prišli ráno o deviatej. Takže celých 12 hodín sme išli takmer bez prestávky. Najdlhšie sme stáli v Burger Kingu o tretej ráno. Nikdy predtým som nemal burger v strede noci.
Prvý dojem z Fribourgu nás nepríjemne zaskočil, ale neprekvapil. Čašníčka nás nechcela pustiť do kaviarne, pokiaľ sme sa jej nepozdravili po francúzsky. O podobných manieroch niektorých národov sme počuli už v minulosti. Druhý šok bol cena za malú kávu – štyri franky, čo sú takmer štyri eurá. Švajčiarsko je Švajčiarsko. Ide asi o najdrahšiu krajinu na svete. Veď normálne menu v McDonald’s stojí takmer 18 eur! Nechajme nepríjemnosti bokom, vráťme sa k Davidovi. Dorazil krátko po nás. Ihneď sme ho zaplavili otázkami, ktoré mapovali jeho celú kariéru až po súčasnosť. Získali sme nové podpisy, odfotili sme sa s ním (ja dokonca po prvýkrát pri mojom aute, na ktorom mám logá Colorada a na takýchto výletoch aj veľké magnety) a prešli sme sa k neďalekému štadiónu, kde David vyrastal. Zo stretnutia sme mali výborný pocit. Aj Abby sa zaujímal o Eurolanche a vzájomne sme si dokonca vymenili kontakty. Veľmi radi podobné stretnutie ešte raz zopakujeme!
Nasledujúce dve hodiny sme si pozreli centrum Fribourgu, ktoré nás uchvátilo svojou krásou. Nasledoval 40-minútový presun do mesta Montreux, v ktorom istý čas žil Freddie Mercury a má tam aj svoju sochu. Výhľad na Ženevské jazero nás dostal do kolien. Dokonalé scenérie, dokonalá čistota, dokonalé počasie. Po hodine sme sa presunuli do dedinky Saint-Gingolph, ktorej jedna časť je vo Švajčiarsku a druhá vo Francúzsku. Hádate správne. Prešli sme na pár minút do Francúzska, aby sme si mohli povedať, že sa Eurolanche dostal aj tam! Napokon sme absolvovali posledný, hodinový úsek do horskej dedinky Ayent, kde sme prespali. Opäť sa budem opakovať, ale scenérie boli neskutočné. Nešlo mi do hlavy, ako mohli Švajčiari postaviť dediny či mestá v takých nadmorských výškach, v tak hornatých oblastiach, kde som mal pocit, že sa auto nemá šancu dostať.
V nedeľu sme nasadli na autovlak, pozreli si mesto Thun, odskočili si na chvíľu do hlavného mesta Bern a napokon išli smerom k Lichtenštajnsku, kde sme neďaleko od neho prespali. Do šiestej najmenšej krajiny sveta sme išli pondelkové ráno. Na 160 km2 žije necelých 40 000 obyvateľov. Navštívili sme hrad, hranicu so Švajčiarskom, centrum mesta a vybrali sa na sedemhodinovú jazdu cez Rakúsko späť na Slovensko. Výsledok? Za tri dni som našoféroval 2428 kilometrov.Toľko sme niekedy nedali ani za dva týždne na Eurolanche Invasion. Šialené. Stretnutie a výlet za Aebischerom tak bolo najlepšie zo všetkých v histórii fanklubu a po prvýkrát sa dostalo aj na video reportáž, ktorú som po jeho skončení doma zostrihal.
Okrem troch spomínaných hráčov sa nám podarilo vyspovedať (aj keď nie už osobne) rad ďalších zaujímavých osobností. Nechýbal rozhovor s novým členom skautského tímu Mirom Zálešákom, čerstvo draftovaným brankárom Adamom Wernerom, ale aj mladými hviezdami ako Mikkom Rantanenom, A.J. Greerom či J.T. Compherom.
Medzi stretnutia s Kruppom a Aebischerom sme zmestili najväčšiu udalosť našej výročnej sezóny. V poradí už deviaty výlet do USA pod názvom Eurolanche Invasion IX. Okrem mňa cestovali ďalší traja Slováci, rovnaký počet štyroch Čechov a po prvýkrát v histórii projektu mali zastúpenie po jednom aj fanúšikovia z Maďarska a Fínska. Spoločne desať ľudí, teda o dvoch menej ako pred rokom.
V deň odletu, 11. januára 2017, som vyrážal o 03:25 ráno s autom, aby som zozbieral troch Slovákov, s ktorými sme plánovali ísť spoločne na letisko. Keď som vyšiel z vchodu domu, skoro ma porazilo. Vonku husto snežilo. Tak výdatnú snehovú nádielku som v Bratislave nevidel roky. Mal som čo robiť, aby som auto udržal na ceste, nezapadol, nešiel úplne pomaly a zvládol úseky bez verejného osvetlenia. Bol som nervózny, pretože stačila malá chyba, malá havária do jarku, aby som prišiel o výlet do Colorada a ohrozil aj účasť ostatných členov. Našťastie som to ako-tak zvládol a na letisku sme sa zvítali všetci desiati v zdraví. Už v tom čase bolo badať, že budeme výbornou partiou, ktorá zažije neopakovateľné momenty, čo nasledujúce dva týždne iba potvrdili.
Malá rada: snažte sa spraviť online check-in hneď, ako je dostupný. Máte väčšiu šancu, že si budete môcť vybrať dobré miesta. Spravil som to prvýkrát tak, že v prvej minúte otvorenia online check-inu som deň pred odletom vybral miesta pre všetkých. Bohužiaľ, už vtedy boli dostupné iba posledné dve miesta s veľkým priestorom na nohy. Síce som sedel v strednom rade bez okien a so stenou pred sebou, no relax to bol neporovnateľný. Posledné roky som zažíval v lietadlách väčšinou traumu z nekonečných ciest cez oceán v tesných priestoroch. Pri mojej výške 190 centimetrov sa niet čomu čudovať. Konečne som sa tak na mojej ôsmej Invasion dočkal dostatočného priestoru.
O Eurolanche Invasion IX by sa dala napísať samostatná kniha. Tak bola nabitá. Išlo asi o najnabitejšiu Invasion v histórii. V USA sme boli iba na dva týždne, nie na dva a pol ako v minulosti. Mali sme teda málo času na veľa programu, ktorý som naplánoval. V podstate sme museli skoro plánovať aj to, kedy pôjdeme na záchod, o čom by vedeli niektorí účastníci rozprávať. Ich mechúrom som veru dal zabrať, keď sme sa museli presúvať z bodu A do bodu B bez prestávky, aby sme všetko stihli načas.
Invasion IX bola špecifická aj v tom, že všetci ostatní deviati účastníci išli do Denveru po prvý raz. Ak nerátam prvé dve prelomové Invasion, stalo sa to vôbec prvýkrát, keď do USA cestoval iba jediný fanúšik, ktorý tam už predtým v rámci Invasion bol. Pre mňa osobne to znamenalo väčší kus zodpovednosti a novú výzvu.
Prvých šesť dní v Denveri sme boli neustále v pohybe. Dvakrát sme čakali na hráčov po tréningu. Hneď v prvý deň sa pri nás pristavil Joe Sakic. Vznikla tímová, ale aj individuálne fotografie. Nechýbali podpisy. Joeovi som dal aj naše propagačné materiály a návrh na spoluprácu s Coloradom. Ďalší deň sme sledovali, ako si štyria z nás dali preteky na amfiteátri Red Rocks, kde behom do kopca zdolávali stovky schodov. Nasledujúci deň sme strávili celý v aute jazdou cez rezerváciu s bizónmi a Skalisté hory. Nechýbal zápas NBA, ale aj premiérova návšteva rodea v histórii Invasion. Krásny zážitok sme si odniesli z návštevy Royal Gorge Bridge, teda mostu nad roklinou, najvyššie vysunutého mosta v celých USA. Počasie bolo v ten deň nádherné. Nad roklinou sme sa viezli lanovkou a mali sme čo robiť, aby nám z takej výšky neprišlo zle. Naspäť sme kráčali po moste.
Popri tom sme sledovali tri zápasy Colorada Avalanche v Pepsi Center a míňali stovky až tisíce dolárov na suveníry v oficiálnom tímovom obchode, v ktorom sme na počesť nášho výročia dostali neskutočnú 30-percentnú zľavu. Nikdy predtým nebola väčšia. Ďakujeme ešte raz! Zápasy nás nepotešili. Videli sme horšie, ale aj nešťastné výkony. Nuž, keď sa kazí všetko, tak sa naozaj kazí všetko. Po tréningoch nám aspoň robili radosť hráči, ktorí sa pri nás pristavovali. Jarome Iginla by mohol byť veľkým príkladom. Vždy s nami prehodil pár slov, zaujímal sa o náš výlet a nikdy nám nepovedal nie. Prišiel za nami aj Semyon Varlamov, krátko pred operáciou, ktorá ukončila jeho sezónu. Navonok chladný, no v realite zabávač si vystrelil z jedného z našich členov, ktorý mu naznačoval, že by mohol dostať jeho hokejku podobne ako jedno dievča na tréningu: „A kde máš môj dres?,“ opýtal sa ho Varlamov a my sme vybuchli smiechom.
Výborného prístupu sme sa dočkali aj od ďalších hráčov ako napríklad Mikka Rantanena či Andreasa Martinsena. Dopredu nás poznali tréneri Jared Bednar a Nolan Pratt.Prvý menovaný nás dokonca počul v hľadisku.Na otázku, odkiaľ pochádzajú jeho korene, keďže má česky znejúce priezvisko, povedal, že z Ukrajiny. Náš člen mu na to povedal, že tak sme potom bratia (Slovania) a opäť sme vybuchli smiechom spoločne s trénerom. Kouč Pratt dokonca povedal, že číta naše pravidelné správy. Boli to super zážitky a sme vďační, že sme ich mali možnosť zažiť z prvého radu.
Samostatnou kapitolou Invasion IX sa stal päťdňový pobyt na Západnom pobreží. Jedno ráno sme odleteli do Los Angeles, aby sme videli toho čo najviac z Kalifornie a nenechali si ujsť dva zápasy Avs v Anaheime a San Jose. Prvý deň sme strávili v Los Angeles. Prekvapil nás náš motel v čudesnej štvrti. Síce bol veľmi čistý a zvnútra vyzeral v pohode, nebolo nám všetko jedno. Z Los Angeles sme si nemohli nechať ujsť skupinovú fotku spred Staples Center. Niektorí z našej skupiny zle rozumeli predavačovi lístkov na večerný hokej, keď si mysleli, že jeden lístok stojí 10 dolárov. Už-už sa videli na štadióne vedľa niektorej hollywoodskej hviezdy, keď si uvedomili, že stojí 75 dolárov. A bolo po zápase. Ešte dlho sme si z nich strieľali, či nejdú na hokej za 10 dolárov vedľa Toma Cruisea.
Podivuhodným zážitkom bola takmer dvojhodinová pešia túra k nápisu Hollywood. Niečo podobné som v USA nikdy predtým nezažil. Krásne lesy, príroda, poriadna šlapačka do kopca. Nakoniec sme to dali a večer si stihli pozrieť aj Chodník slávy a nakúpiť hromadu suvenírov.
Druhý deň sme vstávali o piatej ráno, aby sme vyrazili do nemenej zaujímavej destinácie – do Mexika! Do našej dodávky pre 15 osôb sa k nám pripojil aj Andy, kamarát Eurolanche od Invasion II, ktorý bol aj dva týždne v Európe na vlastnej Invasion podobne ako Nick u niektorých členov fanklubu vrátane mňa. Cestovali sme zámerne po dlhšej ceste popri pobreží, kde sme si odfotili množstvo záberov Tichého oceánu. Po asi troch hodinách sme prišli k americko-mexickej hranici. Auto sme nechali na americkej strane, keďže žiadna požičovňa nedovoľuje brať svoje autá do Mexika. Prípadne za veľký príplatok. Do Mexika sme teda kráčali po svojich.
Rozosmiali nás tabule s nápisom „Mexiko“ a šípkami. Pôsobilo to celé neuveriteľne. V prvom rade sme prišli na hokej do USA a odrazu sme si len tak išli po vlastných do Mexika? Komu by vôbec napadlo, že sa dostane vo svojom živote do Mexika? Cez hranice sme prešli bez problémov. Ihneď sa nám naskytol pohľad ako na iný svet. Rozkopané, blatové cesty, niekde cesty žiadne. Polozbúrané domy. Chudoba na každom kroku. Až z mexickej strany sme si mohli všimnúť, aké veľké kolóny áut čakajú smerom do USA.
Pokračovali sme smerom do centra mesta Tijuana. Na malom námestí sme si kúpili prvé suveníry a vypili pravú mexickú tequilu. Cítili sme sa ako v krajine zázrakov. Ako keby sa nám to celé snívalo. Prešli sme pár metrov a už sme boli v úplnej inej kultúre, videli sme úplne iných ľudí. Zašli sme ešte ďalej, kde sme skončili na miestnom trhu. Nevynechali sme ani originálne taco. Keď sme si ho vychutnávali, jeden z Mexičanov započul slovo Magyar a prihovoril sa nám. Jeho mama pochádzala z Maďarska a tak sa mal o čom porozprávať s naším účastníkom Barnabásom. Po skupinovej fotke v strede cesty vedúcej nevedno kam sme sa vybrali späť na malé námestie, kde sme si dopriali pivo za smiešne a s Amerikou neporovnateľné ceny.
Niektorí z nás sa chceli ísť pozrieť do jedného z množstva obchodov. Druhá skupina vrátane mňa išla späť do USA. Opäť po svojich, tentoraz iným prechodom označeným špeciálne na vstup do USA. Obávali sme sa, že kolóna ľudí bude minimálne rovnako dlhá ako kolóna áut, čo by mohlo skomplikovať naše plány navštíviť zápas Colorada o pár hodín neskôr v Anaheime. Čakali sme iba pár minút a dostali sa späť bez problémov. Cestou von z Mexika sme si mohli bližšie obzrieť vysoký múr. Bol to paradox všetko takto objavovať iba jeden deň pred Trumpovou inauguráciou. Neskôr som sa dokonca dozvedel, že v deň našej návštevy Mexičania vyhostili drogového narkobaróna a svojho času najhľadanejšieho muža sveta El Chapa Guzmána.
Sadli sme si na múrik a čakali sme na druhú našu skupinu. Neprichádzali a začali sme mať okrem nervov aj obavy o ich bezpečnosť.Amerických policajtov a colníkov som sa pýtal, či je tu aj iný prechod späť do USA. Povedali, že nie. O pár minút sa ozvali naši. Že už sú pri aute. Ako sa tam ale dostali? Našli nejaký druhý vchod na územie USA, o ktorom nechcem ani vedieť.
Večer sme stihli zápas Colorada v Anaheime. Miestnych fanúšikov nebolo takmer vôbec počuť. Naše hlasy boli najhlasnejšie v aréne. Dokonca som v istom momente zápasu išiel po schodoch hore do nášho posledného radu kričiac podporujúce slová na adresu Avs. Celé sekcie domácich fanúšikov na mňa pozerali, či nie som blázon, ale k ničomu ďalšiemu sa neodhodlali. Po zápase nasledoval náročný presun do mestečka Buttonwillow, kde sme prespali jednu noc. Na druhý deň nás čakal presun do San Francisca. Strávili sme v ňom deň a pol nevynechali nič z top atrakcií – boli sme v Alcatraze, videli sme Mólo 39, zviezli sa slávnou električkou a išli ku Golden Gate Bridge.
Večer druhého dňa sme vyrazili smer San Jose.Nepríjemne nás prekvapili ceny posledných voľných lístkov – 50 dolárov za státie v poslednom rade. Čo už, nemali sme na výber. Pred zápasom sme si dali päsťovky so všetkými hráčmi Colorada, keď opúšťali ľadovú plochu po rozcvičke. Fanúšikovia Sharks boli počas zápasu hlučnejší ako v Anaheime, no na prvý pohľad nechápali, prečo sme hlasno povzbudzovali po celý zápas. Nikdy asi nevideli tak odhodlaných európskych fanúšikov. Asi aj preto sa pri nás striedalo hneď niekoľko usporiadateľov. Zlomový moment nastal počas druhej prestávky, keď sme si sadli na zem. Zavolali na nás ďalšiu várku ochranky, ktorá nás chcela vyhodiť zo štadióna. Vraj ak máme lístky na státie, nemáme právo nikdy a nikde sedieť. S pracovníkom štadióna nezahýbalo ani to, že ma čakala ďalšia dlhá cesta do ďalšieho motelu po celom dni. Proste pravidlo je pravidlo. Aká nemecká pedantnosť.
Aby som nezabudol, hala Sharks bola veľmi škaredá. Zvnútra pripomínala rozostavanú stavbu. Nedokončené veľké betónové kolosy. Bohužiaľ, videli sme ďalšiu prehru, po ktorej sme sa presunuli do mestečka Coalinga, aby sme to druhý deň nemali príliš ďaleko na letisko do Los Angeles. Večer som sa s majiteľom motela dohodol, že nás nechá na miesto do 10-tej, do 11-tej. Aký šok prišiel ráno o 9:50 keď nám povedal, že do 10:15 musíme vypadnúť a že nám nič nesľúbil. Rýchlo sme sa museli pobaliť a to sme mali jeden veľký kufor na päť hláv, keďže sme chceli ušetriť za poplatky amerických nízkonákladových aeroliniek za kufre. Zvyšok zostal v Denveri u nášho kamaráta Nicka. Nejako sme to zvládli, ja som stihol sprchu, aj keď som sa zle utrel a bol mokrý ešte dobré dve hodiny.
Cestou na letisko do LA nás zasiahla búrka. Veľká búrka. Obávali sme sa, že nestihneme odlet. Nakoniec sme prišli na letisko na čas, no náš let meškal vyše dvoch hodín. Paráda. Chvalabohu sme z LA v ten večer odleteli a vrátili do sladkého domova, Denveru.
V Denveri sme mali pred sebou posledné tri dni, ktoré sme využili na nákupy a prehliadku samotného mesta. Poslednýkrát sme sa stretli s hráčmi Colorada, tentoraz aj po zápasoch. Vďaka Kroenke Sports Charities sme premiérovo v histórii Invasion dostali niekoľko suvenírov do súťaží pre našich členov a najaktívnejších prispievateľov. Nechýbali medzi nimi dve vlajky podpísané celým tímom s certifikátom pravosti či podpísané puky od Iginlu, Duchenea, Landeskoga a ďalších. Krásne dary, za ktoré sme dodnes veľmi vďační. Taktiež sme si vážili prístup médií, ktoré o našej výprave informovali. CBS Denver odvysielala reportáž, počas ktorej som sa vyjadril nielen ja, ale aj náš programátor Jakub Klos a Barnabás z Maďarska. Rozhovor publikovali aj priamo noviny Denver Post vďaka Terrym Freiovi či portál MileHighSports.com. Vyspovedala nás aj Alexis Perry na kocku v Pepsi Center. Rozhovor bol vysielaný počas jednej z prestávok na našom poslednom zápase. Keďže rozhovor s nami odvysielala aj spomínaná CBS Denver, znamená to, že fanklub Eurolanche sa už objavil vo všetkých coloradských veľkých regionálnych televíziách (v minulosti Altitude TV a Fox 31). A vraj sme sa po Invasion IX objavili aj v týždennej šou na Altitude TV.
Colorado Avalanche síce prehralo všetkých sedem zápasov, ktoré sme videli, avšak dojem z výletu bol u každého pozitívny. Mali sme fantastický hotel s vyhrievaným vonkajším bazénom, každý deň sme sa smiali na rôznych hlúpostiach, videli sme a zažili sme toho toľko, že ešte dlhé roky bude z nás každý na Invasion IX spomínať ako na jeden zo svojich top zážitkov v živote. Nie sú to iba moje slová v mene celej skupiny, ale pocity všetkých účastníkov, ktorí sa o ne medzi sebou delili.
Aj Eurolanche Invasion IX prispela k tomu, že sezóna 2016/17 sa stala jednou z najúspešnejších v histórii fanklubu Eurolanche. Medzi jej pevné súčasti patrili tri stretnutia s bývalými hráčmi tímu, letné stretnutie členov a nové projekty, ktoré sme spustili. Z nich vyzdvihnem weby Story.Eurolanche.com a GlobalSeries2017.Eurolanche.com. Druhý z nich sa venoval dvom zápasom Colorada Avalanche proti Ottawe Senators vo Švédsku z novembra 2017. NHL ich organizáciu potvrdila v marci 2017, teda počas našej 10. sezóny. Nemohli sme si priať lepší darček.
Sezóna Colorada Avalanche: Po náhlom odchode Patricka Roya tesne pred začiatkom sezóny sa novým trénerom stal Jared Bednar. Počas prebiehajúceho ročníka odišli formou trejdov Jarome Iginla a Cody McLeod, ktorý bol zo všetkých hráčov najdlhšie v Denveri. Napriek príchodu viacerých nových tvárí a podpisu výborných, nových zmlúv s kľúčovými hokejistami si túto sezónu budeme pamätať ako najhoršiu v histórii tímu, ktorý so 48 bodmi skončil suverénne na poslednom mieste v celej NHL.
Reklamná prestávka: Strach z angličtiny
V každej skupine fanúšikov cestujúcich do USA v rámci Invasion sa nájde minimálne jeden, ktorý má obavu, či jeho angličtina bude na tak ďalekú cestu dostačujúca. Pustia ma colníci? Pravda je jednoduchšia, ako sa môže zdať: po anglicky nemusíte vedieť vôbec takmer nič. Spomínam si na dvoch členov Eurolanche,. Prvý z nich nevedel po anglicky takmer ani „ceknúť“. Jeho najdlhšie súvetie bolo „Yes, no, yes, no.“ – a podobne. Prežil, zažil množstvo výletov a aj keď sa nemohol zapájať do debát s našimi priateľmi z USA, absolvoval podľa svojich slov najväčší zážitok svojho života. Druhý prípad bol z inej Invasion. Ešte na letisku v Londýne sa tohto člena opýtal bezpečnostný zamestnanec letiska jednoduchú a jasnú otázku: „Máte vo svojej batožine výbušninu?“. Hádate správne, tento cestovateľ odpovedal pozitívne na veľké prekvapenie kontrolóra. Ten však ihneď pochopil, že najväčšou zbraňou je slabá angličtina nášho člena a po krátkej prehliadke ho pustil za nami bez akýchkoľvek problémov. Každý si musí uvedomiť, že slabá angličtina nie je prekážkou v plnení svojich snov. Aj všetci zamestnanci letísk a policajti si to dobre uvedomujú.
Útržky spomienok z Eurolanche Invasion
Môj postup pri zostavovaní tejto knihy bol nasledovný: najprv som napísal text, dlho, dlho, dlho sa s ním hral a nakoniec som vyberal fotografie. Pri prezeraní fotiek sa mi začali opakovať niektoré ďalšie momenty z prvých deviatich Eurolanche Invasion, na ktoré som zabudol. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že ani ďalších päťsto strán by nepokrylo všetko na 100 %, čo som spoločne s inými členmi fanklubu zažil. Preto dodávam na úplný záver tejto časti knihy pár ďalších spomienok.
• Na Invasion I som sa odfotil pred denverskou Hard Rock Cafe. Z ničoho z nič som si vytvoril rituál: fotím sa na približne rovnakom mieste každý raz, čo sa do Denveru vraciam.
• Na Invasion I som vďaka Jody a jej priateľovi hral hokej. Nemal som so sebou žiadne športové oblečenie, tak som si ho požičal. Bolo mi v ňom neskutočne tesno. Korčule boli tak ostré, že som skoro padol. Dal som jeden gól. Do vlastnej brány.
• Na Invasion III sme si raz v centre Denveru všimli reštauráciu s nápisom, že v nej podávajú najlepší burger v meste. Omyl! Bol to burger na hromade oleja.
• Na Invasion IV chcel ísť Matěj do Victoria’s Secret kúpiť darček svojej vtedajšej priateľke (a dnes už manželke). Adresu dal do navigácie, zobrali sme si odvoz z hotela zadarmo. Vystúpili sme pri nejakej rafinérii. Bolo nám jasné, že tu taký obchod nebude. Najedli sme sa na pumpe a išli späť.
• Na Invasion V som spoznal Kristophera Slocuma, kamaráta Jakea Schroedera. Kris je jediný fanúšik Detroitu Red Wings, ktorého mám rád. Prečo? Dal mi zarámovaný a originál podpísaný dres Shjona Podeina, ktorý mal vo svojom bare. Cez polku Denveru sme tak na korbe Nickovho auta niesli obrovský rám s dresom. Bohužiaľ, rám som musel zničiť, ináč by som dres na Slovensko nedostal. Ďakujem pekne Kris!
• Na konci Invasion V nás Nick s jeho mamou zobrali (mňa a Ruda) do letovej komory. Perfektný zážitok, ďakujeme!
• Na Invasion VI sme skoro všetci ochoreli a ja navyše som potreboval ku koncu výletu urgentnú pomoc. Ďakujem pekne Tonymu Cayovi za všetko!
• Na všetkých Invasion nakupujeme v Bill’s Sports Collectibles. Chlapi nám dávajú zľavy. Vďaka, radi prídeme zas!
• Dva roky po sebe som sa nevedel dostať do obchodu so suvenírmi s tematikou Titanicu. Oba razy som tam prišiel v pondelok, kedy je jediný deň obchod zatvorený. Vždy som na to zabudol.
• Nick, prepáč, ale toto musím. Na Invasion VI sme išli do baru. Nick trochu veľa oslavoval. Nakoniec „zaspal“. Jediní triezvi som bol ja. Zobral som ho do auta. Ani neviem, či sme mali navigáciu. Bola to však taká sranda. Našťastie sme to zvládli a Nickov dom našli.
• Neviem vôbec, kedy sa to stalo, ale raz som bol tak rozčúlený, že som niekomu, kto mi vnucoval niečo po anglicky, odvrkol po slovensky „Pani, ja vám nerozumiem“ a odišiel som preč.
• Na Invasion VII som „blbol“ s naším prenajatým autom. Zabáčal som do poslednej zákruty pred našim motelom. V tom som dostal šmyk, narazil som do obrubníka a z kolesového disku odpadla malá súčiastka. Ešte v ten deň sme dostali z požičovne väčšie a lepšie auto zadarmo
• Iba raz sa za prvých deväť Invasion sa stalo, že niekto náhle nemohol cestovať. Dotyčný riskoval, že príde o všetky financie, ktoré do cesty vložil. Nakoniec sa našiel náhradník, ktorý si tak užil Invasion VIII.
• Na Invasion VIII sme jazdili dve hodiny na snežných skútroch v coloradských horách. Neskutočný zážitok!!! Ako som mohol na neho zabudnúť?
• V Las Vegas počas Invasion VIII som na Las Vegas Strip odfotil bezdomovca. O mnoho hodín neskôr som cvakol ďalšieho o niekoľko kilometrov ďalej pri
Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
16/08/2018 - 14:46
